Namiesto ochranky prišli po hodine dvaja príslušníci mestskej polície, aj to bolo na popud niekoho
z čakárne, pretože ochranka neprišla. Tí sa ma snažili prebudiť, no keď zistili, že sa neprebúdzam,
skúšali nahmatať pulz. Bleskovo zabúchali na dvere, a prekvapenej sestre oznámili, ako na tom som.
Sestra im chcela povedať niečo v štýle, že či si nevedia poradiť s jedným ožralcom, no doktorka stála
za ňou. Odsotila sestru a pribehla ku mne. Na zdesenie celej čakárne, skonštatovala smrť. Až po
príchode štátnych policajtov a ľudí z nemocničnej patológie sa všetci dozvedeli, kto som naozaj bol.
Len dvaja si spomenuli, že táto nemocnica bola mojím dielom.
„Tak vidíte, priateľu. Celý život a jeho radosti ste niečomu zasvätili, až ste napokon takto skončili.“
„Veď aj vy, nie?“
„Ja som len váš obraz, pane. Tak pôjdeme, nie?“
„Ešte mi povedzte, prečo som na to prišiel až na konci cesty.“
„Bohužiaľ, ani na to vám neviem odpovedať. Som len váš...“
„Obraz, ja viem... Neviem síce, kam teraz pôjdeme, ale asi až tam táto cesta oficiálne skončí, však?“
„Konečne ste mi položili otázku, na ktorú viem s istotou odpovedať. Tam to všetko definitívne
skončí...“
6