A to mi stačilo. Rozplakala som sa. Položila som denník na miesto, kde bol predtým a silno som
sa rozplakala. On ma miloval... a ja som ho sklamala. Som vinná za jeho utrpenie dvojnásobne. Bolí
to.
Na zemi som opäť zbadala báseň, ktorú som tu videla naposledy, keď som ešte nevedela, kým je
ten chlapec, ktorý ležal na zemi s porezaným zápästím. Teraz, keď som to vedela, vzala som papier s
báňou opäť do rúk, a čítala ju znovu a znovu. Pocítila som potrebu nechať si tú báseň a neskôr ju čítať
opäť. Vedela som, že to asi nie je správne, ale musela som si ju vziať. Musela som nad ňou stále
uvažovať a predčítavať si ju v mysli, až som ju vedela takmer naspamäť. Poskladala som papier a vložila
som si ho do vrecka nohavíc.
Na stole som našla ďalšiu báseň, no táto bola písaná na stroji. Christian mal veľký talent na básne.
Vždy som ho za to obdivovala. Chodili sme spolu na literárny krúžok a mne to nikdy až tak nešlo ako
jemu. Mal nádej byť básnikom. A ak sa mi ho podarí zachrániť pred peklom, tak aj nádej mať bude.
Chcela som si báseň prečítať, keď sa zrazu ozval hlas jeho mamy. „Edward, musím končiť. Musím
ešte upratať jeho izbu. Je to strašné...“ vzlykla.
Pustila som báseň z ruky a rýchlo som sa vytiahla von oknom. Vyletela som na strechu domu,
ktorý stál oproti. Bolo to tesné, ale stihla som to. Pozerala som do okna izby, kam práve vchádzala
Christianova matka. Bola uplakaná. Snažila sa upratovať neporiadok, ktorý bol v izbe. Nevedela som
si ani len predstaviť, akú bolesť musí prežívať. Pozerala som na ňu, ako dvíha zo zeme papiere
popísané veršami, ba aj denník, ktorý ležal pri písacom stole. Len ho zdvihla, položila na stôl a
pokračovala. Popri tom vzlykala. Bolelo ma pozerať sa na ňu, a tak som vzlietla opäť nad mesto.
Nemala som však vôbec chuť vrátiť sa k Davidovi, hoci som vedela, že by sme sa mali porozprávať
a upokojiť sa. Teda... predovšetkým ja by som sa mala upokojiť. Vedela som aj to, že Dave mal pravdu
a že sa to môže veľmi zle skončiť, ale ja som stále trvala na tom, že niečo musím podniknúť. Vinila
som sa za Christianovo trápenie a nemôžem dopustiť, aby kvôli mne aj zomrel. Bol to človek schopný
veľkých citov, no ja som ich odporne ignorovala. Keby som nebola taká, aká som bola, mohlo všetko
dopadnúť inak, a žila by som celkom slušný život. Možno... a možno nie. Neviem. Každopádne, na
takéto úvahy bolo už neskoro.
Po chvíli letu som sa ocitla na streche, kde sme včera s Daveom sedeli a kde ma súcitne objímal.
Dosadla som na jemne šikmú plochu a pokrčila kolená. Krídla som uvoľnila a snažila som sa upokojiť.
Pozerala som na mesto, na vtáky, na všetko vôkol seba a dúfala som, že aspoň na chvíľu uniknem z
reality. Potom som na chvíľu zatvorila oči a snažila som sa vnímať len zvuky. Spev vtákov, ruch áut na
hlavnej ulici. Zdanlivo normálne popoludnie. A aj tak celkom iné a smutné. Sklonila som hlavu a
pozerala na svoje nohy, cítila som beznádej.
Neviem, ako dlho som tam len ticho sedela, no zdalo sa mi to ako chvíľa, keď sa ozval Davidov
hlas: „Rose!“
23