„Ja to nechápem. Má veľmi dobrú nádej na to, aby svoje rozhodnutie napravil a zmenil svoj život.
Veď jeho zranenie nebolo vôbec vážne. Prečo ho chcú silou-mocou odstrániť zo sveta, keď má ešte
šancu?“ nahlas som uvažovala.
„Čo sa vlastne včera stalo, Rose?“ spýtavo sa na mňa pozrel Dave. Tváril sa zachmúrene a
ustarostene.
„Vieš... ja... Nemohla som to skrátka urobiť. Bol to môj najlepší priateľ!“ zvolala som zúfalo a
skúmala Davidovu reakciu. Ani sa nepohol. „Raz som ti rozprávala o Christianovi. Bo to môj najlepší
priateľ, ktorý ma vždy podržal a stál pri mne. Bol mi ako brat. Mala som ho veľmi rada. A včera... Cath
ma za ním poslala, vraj ho mám usmrtiť. Lenže ja som ho spoznala a... nedokázala som to. Veď má
šancu na život!“
„Počkaj, TEN Christian?“ vstal a so spýtavým pohľadom na mňa hľadel, akoby sám hľadal
odpoveď.
„Áno, ten Christian, ktorého som ti spomínala,“ potvrdila som.
Pozerala som na Davida a čakala som, ako zareaguje. Otočil sa k oknu a zamyslene hľadel von.
Potom sa otočil a vážnosť jeho pohľadu mi dala jasnú indíciu o tom, čo bude nasledovať. „Pozri, Rose,
ja viem, že to muselo byť ťažké. Sám neviem, čo by som v takej situácií robil ja, ale...“
Skočila som mu hneď do reči: „... ale je to proti pravidlám. Viem to, Dave. Viem to veľmi dobre,
dopekla!“
„Rose, prosím, pochop ma. Ja len nechcem, aby ťa Thomas niekde väznil. Dobre vieš, že ti môže
spôsobiť muky a môže ťa nakoniec celkom zničiť. A s tým by som sa nezmieril.“
„Zničiť?! Zničiť?!“ zvolala som. „Veď ja už SOM zničená. Sama som si to zavinila. Ale teraz
dokážem možno niečo zmeniť. Možno dokážem Christiana zachrániť. Chcem prísť na to, prečo ho
chcú zabiť.“
Po mojich slovách sa v prázdnej miestnosti rozhostilo ticho, ktoré bolo dosť nepríjemné. Vôbec to
nepripomínalo to ticho, keď sme sa navzájom zo srandy podpichovali, a zrazu nastalo ticho, lebo nám
obom došli argumenty. Tento druh ticha ma ťažil na srdci a nevedela som, čo s ním urobiť.
Obaja sme boli veľmi vážni a dobre sme vedeli, že to, čo chcem urobiť, môže byť veľmi riskantné.
Ale ja som trvala na svojom. A to Davida očividne znepokojovalo. Chápala som ho, no mala som pocit,
že nemám na výber. Musím niečo urobiť, aby Christian dostal šancu na život. A aby som necítila vinu
za ďalšieho človeka.
„Fajn. Fajn! A čo teda plánuješ urobiť, hm? Pôjdeš priamo za Catherine, alebo, ešte lepšie, za
Thomasom a spýtaš sa?“ ozval sa sarkasticky. Stáli sme oproti sebe, a jeho slová sa odrážali od holých,
ošarpaných stien miestnosti. Pozerala som naňho šokovane, pretože nikdy som od neho nepočula
takýto tón hlasu. Zároveň ma to nahnevalo, ba dokonca zarážalo.
„Samozrejme! Pôjdem za nimi a všetko im vyklopím. Wow, skvelý nápad, Dave!“ Nahnevane som
sa zvrtla, preliezla okno a ocitla sa vo vzduchu. Dážď už ustával.
21