dozorcovia zmizli. Už zopár dní ich nebolo. Mala som o neho celkom strach. Človek nikdy nič nevedel
a dozorcovia boli jediní, ktorí nám dávali aspoň ako také informácie.
Eliot nenápadne prikývol, „konečne domov,“ zašepkal, a ja som na neho znova pozrela.
Už to bol iný muž. Nebol zlomený - nikto z nás nebol. Kebyže sme zlomení, sme mŕtvi. Ale nie
sme.
Posledná skúška
Nahnali nás do veľkej miestnosti, v strede ktorej bol stôl pokrytý obrusom. Alebo skôr akoby
sáčkom. „Tak poďme na to”, pomyslela som si.
Zrazu do vnútra vošli rodičia. Rodičia všetkých.
„Bojovali ste a vaše výsledky sú nerozhodné,“ povedal jeden z rodičov. „Tak ako každý rok,“ doplnil
ďalší.
Všetci sme nechápavo pozerali okolo seba. Na seba, na rodičov, na všetkých naokolo. Petr tu
nebol. Musí prísť niečo hrozné.
„Na začiatku roka ste do tejto nádoby hádzali svoje meno napísané na papieri.“
„To nemyslíte vážne,“ ozval sa chlapec z predných lavíc.
Všetci to pochopili skôr, ako to dopovedali. Nebude zápas, nebude test. Bude už len smrť. Jedného,
možno viacerých z nás. Žrebovanie. Zakrútila sa mi hlava. Je jedno, či by som na teste dostala 90 alebo
85 %, aj tak by žrebovali. Došlo mi zle. Videla som, ako cudzia ruka prehrabáva papieriky. Jjeden
chytila do rúk a vybrala ho. Pomaly ho roztvorila a prebehla očami. Potom podišla k Maryinej matke,
a podala jej veľký meč. Tá ho bez slova zobrala, a postavila sa k stolu.
"Mary Sobeil," ozvalo sa.
Mary pevným krokom vyšla pred matku. Tá zdvihla meč a sekla. Maryina hlava pristála na stole.
Všetci sme stáli ako prikovaní. V hlave sa mi opakoval ten obraz. Došlo mi zle.
"Teraz je po všetkom. Môžete sa vrátiť domov. A nezabudnite na to, čo ste sa tu naučili."
13