9
VLASTNÁ TVORBA Autor : AZI
Dva roky znechutenia a strachu
„ Ako ste to mohla ?“ zavrčala som cez slzy .
Stále som pozerala na ten stôl . Stále som pozerala na ten výjav , a potom na ženu predo mnou . Prišlo mi zle . “ Toto je choré ,” pomyslela som si . Chcela som niečo spraviť , ale cudzie ruky ma ťahali preč . Obzrela som sa a videla som Eliota , ako ma ťahá preč . „ Pusť ,“ začala som , ale on si ma pritiahol len k sebe a silno ma objal . „ Už jej nepomôžeš . Musíme ísť ,“ zašepkal .
Pred dvomi rokmi
Zaparkovala som vedľa veľkej budovy . Budova sa skladala z niekoľkých častí . Ja a moja rodina sme bývali v južnej časti . Táto budova nám bola domovom po dobu dvoch rokov . Nikdy som nechápala , prečo sem musíme po určitom čase zase prísť . Pomykala som plecami . V hrudi som cítila zvláštny pocit pripomínajúci strach . Potriasla som hlavou . Nebojím sa . Naposledy som tu bola ako šesťročná , a moc si toho nepamätám . A rodičia mi to nevysvetlili . Tvária sa tajomne . Zobrala som všetky potrebné veci k prihláseniu , a odišla som dnu . Pri sebe som mala jednu športovú tašku a doklady . Dvere sa mi automaticky otvorili a ja som vošla dnu . Recepcia bola zasklená a obrovská . Sledovala som , ako sa ľudia preukazujú a vchádzajú do budovy cez magnetické dvere . Dnu vchádzali len mladí ľudia . Moji bývali spolužiaci , priatelia , známi z videnia . Stála som tam ako prikovaná , a nerozumela som tomu vnútornému pocitu , tomu strachu , ktorý sa predieral von . „ V poriadku ?“ Spýtal sa Eliot potichu a pozrel mi do očí . Jemne som prikývla . „ Kde je Ivet ?“ Hlavou ukázal na vchod . Cez neho práve vošla Ivet . Sýtočervené vlasy mala rozpustené , a siahli až po pás . Dokonale namaľovaná . Uvidela najprv mňa , a potom aj Eliota . Ten len sklopila zrak a utekal za ňou . Nechápala som , prečo je s ňou . Veď mu nedá dýchať . Vopchala som ruku do vrecka . „ Sakra ,“ zahrešila som . Preukaz som tam nemala . Všetky ostatné doklady som mala , ale nie preukaz . V mysli som si prehrala matkine inštrukcie : „ Musíš , počuješ ma , musíš mať pri sebe preukaz . Ak nie ,“ matka na mňa vypleštila oči a zaliali sa jej slzami , „ dávaj si na to pozor . Ja pôjdem cez iný vchod . Ty musíš ísť sama .“
„ Preukaz . Sprostý preukaz !“ rozbehla som sa k dverám , ale zavalitá žena , ktorá pri nich sedela , na mňa škaredom pozrela a pokývala hlavou .
„ V aute mám preukaz . Prosím ,“ povedala som , a so strachom som na ňu pozrela .
9