T ÉMA MESIACA
Autor: Tomáš Beník
Keď prišlo ráno
Ej veru, ťažké sú rána opilcove. Túto myšlienku si hovorím vždy, keď sa ráno prebudím po „ťažkej
akcii“ v niektorej z našich miestnych krčiem. Teda v krčme sa neprebúdzam, prebúdzam sa väčšinou
doma v posteli, s prázdnym kýbľom v „najvyššej pohotovosti.“ No, väčšinou grciam až po presune z
postele do kúpeľne, takže v pohotovosti je záchod, ale zase ten má byť v tomto stave neustále, však?
Lebo nikto nepozná minútu ani hodinu, kedy to príde...
A vlastne, v skratke si vysvetlíme, ako také ráno vyzerá. V prvom rade sa človek zobudí skoro ráno,
väčšinou okolo piatej. A nevadí, že si napríklad o druhej išiel ľahnúť. Hrozne ho suší v ústach, chuť
vypitého chľastu sa zmenila na hnusnú pachuť alkoholu. Hlava sa po akomkoľvek malom pohybe tela
zatočí a často aj bolí. K nej sa pridáva aj boľavé brucho, od ktorého dotyčný môže očakávať hocičo.
Každopádne, krutá nebezpečná púť do kúpeľne a na záchod je povinná. Potom je už počet návštev
týchto miest rôzny. Smäd je neustále veľký, hlava si robí, čo chce. Väčšinou ona je spúšťačom
vypustenia prijatých potravín a tekutín prostredníctvom úst. Je to logické, ale v tie momenty
nešťastník prichádza na túto myšlienku ako vynálezca na nový vynález. Alebo filozof na novú
myšlienku? To je jedno. Nevoľnosť pretrváva až do poludnia, potreba čerstvého vzduchu a tekutín je
stále obrovská. Samozrejme, to čo bolo teraz popísané, je individuálne a môže sa úplne líšiť od
skutočnosti. U niektorých občanov sa „opica“ údajne zaženie vypitím piva alebo deci tvrdého. Niečo
ako „vyrovnávanie hladinky“ alebo tak nejako sa to nazýva... Raz som to skúsil a rýchlo som zistil, že
to nie je dobrý nápad. Bolo mi ešte horšie. Ale nakoniec som to ustál a opäť bolo všetko v poriadku.
No a v takomto nejakom stave sme sa s kamarátom prebrali. A už od otvorenia očí nám bolo jasné,
že tu „niečo nie je v poriadku“. Tak, v prvom rade mi do očí udrelo oslepujúce svetlo. To sa mi ešte
nestalo. Vždy som sa prebral do vyhovujúcej čierno čiernej tmy. A teraz? Lenže prikázať očiam, aby
sa otvorili až po otočení chrbtom k tomu svetlu, sa proste nedalo. Takže prudké otočenie prišlo až po
dočasnom oslepení, prudkom zatvorení očí a pricapením si dlane na postihnuté miesta. V takejto
polohe som bol snáď asi večnosť, no v skutočnosti iba pár sekúnd. Chcel som tak zostať naveky,
pretože poopičné stavy nahradil problém s oslepením. Akoby všetky ostatné problémy boli preč. Ako
sa bolesť očí strácala a zrak nevracal, bola aj potreba vracania stále väčšia. Skrátka, už klasika. Navyše
sa ozvala zvedavosť. Kde to vlastne sme, ak nie vo svojej posteli. No a so zvedavosťou prišli stále
temnejšie myšlienky, krížené s prvými spomienkami na piatkovú slopanicu. Oslepujúce svetlo, čerstvý
chladný vzduch, namiesto perín a matrace len tráva... Tak moment... Tráva?!
Otvoril som oči. Najprv som si myslel, že poškodenie očí je trvalé, alebo som zomrel a ocitol sa v
nebi. Predo mnou lúka, vzadu les, za ním nádherné zalesnené kopce, za nimi veľhory... Skrátka - raj.
Potom som sa poobzeral okolo seba. Kamarát chrápal na ľavej strane s rukou za hlavou. Hlavu mal
zároveň sčasti opretú o kmeň veľkého listnatého stromu, nahnutého priamo na nás. A na opačnej
strane kamarátova zelená Felicia v nekonečnom francúzskom bozku so spomínaným stromom. Ten
bozk bol až tak vášnivý, že nebohé vozidlo bolo zaryté takmer až do polovice kapoty v tom strome.
Skrátka, vášeň ako z najvášnivejšej knihy o láske. To som krásne povedal. To si zapamätám, a ešte
niekde použijem...
4