„Keby som bola mladšia, vyleziem hore. Ale momentálne mi to takto stačí,“ povedala som jemne.
„Som rada, že aspoň niečo z teba zostalo. I keď je to už iné, však,“ povedala som a pozrela som do
koruny.
„Nemyslel som si, že prídeš,“ ozval sa hlas a ja som sa otočila za ním.
„To môžem povedať aj ja,“ dodala som. „Načo si prišiel?“
„Povedať posledné zbohom,“ povedal a ja som sa usmiala.
„Ako inak. Vždy zdvorilý,“ dodala som a zatvorila som oči.
„Ako sa máš?“
Otvorila som oči a pozrela na jeho tvár. Vypadal rovnako dobre ako pred rokmi. Veľmi dobre.
„Bývaš tu? Zostal si tu?“ spýtala som sa.
„Nie,” pokýval hlavou. „Odsťahoval som sa po tom incidente,“ dodal a ja som sa nadýchla.
„Počula som o tom,“ nechcela som sa veľmi vyjadrovať.
Obaja sme spoznali krutosť vlastných rodičov.
„A prečo si sa s ňou došiel rozlúčiť? Bola to moja matka, nie tvoja.“
Jemne sa usmial: „Po tom, ako sa to celé prevalilo, mi pomohla ujsť od našich. Odsúdila si ju
prirýchlo.“
Zasmiala som sa. Nebola som prekvapená tým, čo mi povedal. Moja matka milovala deti. Všetky deti,
okrem toho svojho. Bolesť, ktorá mi znova zovrela hruď, mi nedovoľovala čokoľvek povedať. On by to
nepochopil. On by nechápal, že ma matka tak často týrala. Nechápal by, že ten strom bol jediné
východisko pred jej cigaretami. Pred jej ponižovaním. Pred jej krutosťou.
„Prepáč,“ povedal to tým jeho smutným tónom.
Tým tónom, ktorý mi nasvedčoval, že jeho rodičia neboli o nič lepší. Boli krutejší. Jeho matka ho
zneužívala vždy, keď jeho otec bol preč. Robila to len kvôli tomu, lebo jeho otec týral ju aj jeho.
Zneužíval ju, kedy sa mu zachcelo. Bil ju, predával ju. A ona si nevedela pomôcť. Myslela si, že mu
ublíži cez syna. Ako sa len mýlila. Ublížila iba synovi. Iba on trpel. Ich syn znášal ešte väčšiu bolesť
ako ja. Možno mňa mlátili obaja rodičia. Ale on bol na tom horšie. Jeho matka mala milovať. Mohla
ho milovať, ale jeho otec ju zničil. A on trpel s ňou ak nie viac. „Choré monštrá,” pomyslela som si.
„Chceš si prisadnúť?“
„Rád,“ dodal, „bola si teda s otcom?“
Prikývla som.
„Chýbala si mu. Ľutoval, čo spravil a často mi o tom rozprával,“ povedal.
„Keby mohol,“ skočila som mu do reči.
„Čo? Keby mohol, tak to nespraví? Tak ma nezoberie do lesa a nekáže mi uhýbať sa jeho ránam?
Alebo čo nerobí? Neskúša ma utopiť ako choré šteňa? Čo? Čo by tak mohol spraviť? Zbaviť ma tej
jazvy, čo mi spravil žehličkou? Alebo by zmizli stopy po cigaretách?“
Plakala som. Nedokázala som o tom len tak hovoriť. Nedokázala som si pripomínať všetky tie
bolesti. Ako som to mohla prežiť? Ako som mohla byť to dieťa? Ako? Zlomilo ma to. A láme ma to
stále. Viem to. Vždy, vždy, keď sa niečo v mojom živote posere, spomeniem si na jeho slová.
„Si obyčajný zárodok. Nie si človek. Si neschopná života. Pozri,“ povedal otec a napriahol sa.
9