S ERIÁL
Autor: Elizabeth
Zatratení
2. kapitola
O pár minút sa mi podarilo nájsť danú adresu. Bol to väčší rodinný dom, ktorý vyzeral veľmi
moderne. Aj keď som nepoznala ľudí, ktorí v ňom žijú, dalo sa odhadnúť, že biedou rozhodne netrpia.
Pozrela som do jedného z okien, v ktorom sa svietilo, no nikoho som nevidela. Okno bolo
otvorené, a tak som priletela bližšie a zisťovala, či sa cez okno prepchám s krídlami. Hoci okno
vyzeralo byť pomerne úzke, dalo sa prejsť. Letmo usadená na parapete okna som sa znovu rozhliadla
po izbe. Na zemi ležal chlapec, a okolo neho sa črtala mláčka krvi. Nevyzeralo to byť vážne, nechápala
som, prečo mu nedajú ešte šancu. Mohol by napraviť to, čo pokazil, a mohol by ešte spokojne žiť. Po
zemi boli tiež porozhadzované papiere. Kopa papierov.
Keď som položila nohy na parketovú dlážku a prepchala svoje krídla cez okno, zdvihla som k
očiam jeden z papierov, ktorý bol najbližšie. Bola na ňom napísaná kratučká báseň, veľmi pekným,
úhľadným písmom a čiernym atramentom. Papier vyzeral, že je odniekadiaľ vytrhnutý.
„Svet,
na ktorý sa pozerám
očami prázdnej osobnosti,
zvláštne zošedivel.
Posledné farebné balóniky,
čo pustilo dieťa v parku.
odnáša chladný vietor.
Stratili sa v šedých oblakoch
nad mestom.
Svet umiera v kvapkách
prekliatia.
A padám do vzduchoprázdna.
Strácam sa bez teba.“
Prečítala som si tú báseň ešte dvakrát. Bola tak silná a emotívna, že ma pocit, ktorý z nej
vyžaroval, zasiahol priamo do srdca. Dokázala som sa stotožniť s jej myšlienkou. Akoby ten, čo ju
17