Zmenili sme vtedy teda cieľ našej reportáže a išli sme sa opýtať na kompetentné miesta, prečo
malo prísť k výrubu „zdravej“ časti lesa, keď pôvodne mala byť tá „chorá“ časť lesa vyliečená. Bývalý
starosta obce, Vlastimil Lívius, sa odmietal s nami stretnúť. Podarilo sa nám však zistiť z iných zdrojov,
že spomínaný les patril od roku 1992 pod správu obce a lúky pár jej obyvateľom. Prichádzali však
upozornenia a výzvy od Ministerstva životného prostredia, aby sa obec viac starala o zverený les. No
stačilo pár týždňov, aby obec už nebola vlastníkom lesa a vlastníci lúk ich vlastníkmi. Povinnosti už
akosi povinnosťami neboli. A ako sa ukázalo, tá smršť bola pre pána starostu ako blesk z jasného neba.
Nielenže ušetrila prácu, ale dala akýsi silný argument, aby mohli ten les „vychniapať“, ako často
spomínal so slzami v očiach pán Zdenkovič. Ticho, pokoj a krásu začali odvážať permanentne sa
preháňajúce ťahače s opracovanými stromami.
A v obci sa objavili cudzí, dobre oblečení ľudia. Na verejnom sedení v kultúrnom dome, ktorého
sme sa aj my zúčastnili, sľubovali samé pozitíva pre obec. Ale aké pozitíva by mal príchod okolo 2 000
nových obyvateľov?
Dvetisíc obyvateľov na 2 500 domorodcov? Zaujímavosťou zostal fakt, že obyvatelia sa, s výnimkou
pána Zdenkoviča, nebúrili proti zničeniu krajiny alebo enormnému zvýšeniu počtu vozidiel v obci, ale
proti poznámke, že supermarket sa zatiaľ stavať nebude. Dostávali sa tým do vzájomného sporu,
pretože miestni obchodníci a majitelia pohostinstiev videli veľký zárobok, zatiaľ čo ostatní nedostatok
všetkého. Aj tak bolo jasné, že miestni obchodníci by tento problém neutiahli. Ďalším problémom,
bola doprava do mesta a nápor na miestnu infraštruktúru. Zástupcovia autobusovej a železničnej
dopravy chýbali, a tak stačilo pár uistení „že sa tým určite budú zaoberať.“
Pán Zdenkovič to tesne pred koncom zasadania nevydržal a začal kričať, že výrub stromov,
odstránenie lúk a následná hustá zástavba spôsobia obci veľkú katastrofu. Odpoveďou boli posmešky
zo strany developerov, výsmech občanov a vyhodenie pána Zdenkoviča von zo sály. Na protest proti
takémuto zachádzaniu sme aj my opustili miestnosť, sľúbili pánovi Zdenkovičovi, že to tak
nenecháme a odišli sme naspäť do redakcie.
Po štyroch rokoch od hrdinského výkonu pána Zdenkoviča sme sa vrátili na miesto, kde sme sa s
ním po prvý raz stretli. Bolo to na mieste, kde turistický chodník smeroval do lesa. Dnes je tu betón,
asfalt, prach, špina, smútok a všetky ďalšie negatívne slová, aké vás len napadnú. Všade zástavba,
tvoriaca buď tie isté bungalovy v nekonečných radoch za sebou, alebo jednoposchodové malé
„chlieviky“ spojené do nekonečných radov za sebou, niekedy rozpadávajúca sa široká skoro-asfaltová
ulica. Všetko sa spájajúce na jednu cestu, vedúcu priamo cez obec do veľkomesta alebo okolitých obcí.
Najbližšia zastávka je v obci, vlaky párkrát za deň stoja na zastávke v obci. Služby nulové, najbližší
lekár v meste. Jediným pozitívom sú až dva supermarkety.
Tečie voda, tečie... vlastne už netečie. Po obrovskej výstavbe sa z krásnej krajiny stala jedna
betónová vyhňa, čo sa prejavilo po dokončení stavieb dva roky po stretnutí v kultúrnom dome. Boli
sme sa tu vtedy pozrieť, plakali sme spolu s pánom Zdenkovičom. Aj slzy sa rýchlo vyparili v tom
pekle. Rieka po prvý raz vyschla. Takmer celé leto nepršalo a dodávky vody každú chvíľu vypadávali,
lebo neposilnená infraštruktúra nezvládala ten nápor a doslova sa niekoľkokrát zničila. Ale nikto sa
nevysťahoval z tých nových narýchlo zbúchaných búdok. Všetci prisťahovalci sú stále tam a snažia sa
tu žiť šťastne. Za tie nekresťanské peniaze a hypotéky tak musia učiniť. Nič iné im nezostáva.
Tečie voda, tečie... vlastne už netečie... opäť. Teda aj toto leto, tak isto ako to pred ním a aj to pred
ním. Lenže tentoraz to vyschnutie odhalilo kruté tajomstvo. Na vyschnutom dne pri asfaltovom
6