V LASTNÁ TVORBA
Autor: Barbucha
Docela všední, obyčejný deň
Tidít! Tidít! Tidít!
„Ježišikriste!“ náhle som sa zobudil na ľubozvučnú melódiu budíka.
6:30.
No paráda, pomyslel som si. Vyklobásil som sa z postele a prefackal sa po tvári. Spať som šiel asi
okolo jedenástej. Podľa európskych štandardov by som mal byť čerstvý, ako ryba, no reálne som naspal
možno výživné 3 hodiny - taká celkom obyčajná noc pred skúškou. Krokom zombíka som sa došuchtal
do kúpeľne. Cítil som sa asi rovnako, ako som vyzeral. Predo mnou bol 2. pokus skúšky z patologickej
fyziológie. Hoci som včera usúdil, že ak sa vyhneme otázkam z arytmií, je šanca to urobiť, v tejto chvíli
som ten pocit nemal. Cítil som sa, akoby v noci v mojej hlave vyčíňal mozgožrút, pretože v hlave bolo
totálne frei. Než som sa stačil nahodiť do kvádra, už som letel tam, kde aj kráľ chodí sám. Nebolo to
jednoduché, pretože cestu som si musel prekliesniť ako Crash Bandicoot – naši spolubývajúci totiž
trpia gatizmom. To je taká choroba, kedy človek stráca akýkoľvek zmysel pre hygienu, poriadok a tak
podobne. Takže keď som preskákal všetky debny (v žiadnej nebol poklad), seno, zvieratá a ich
odpadné produkty (áno, byt obýva ešte niekoľko králikov a morča – to je tak, keď sa necháte nalapať
na cenovo výhodné bývanie v dobrej lokalite) a iný ďalší bordel, na ktorého kompletné vymenovanie
už neostáva priestor, mohol som vypustiť to, čo som zátkoval rovnako úporne, ako Valtteri Bottas
konkurenciu v F1.
Okej, črevá vyčistené, môžeme pokračovať.
Medzitým mi trochu vychladla káva, čierna ako môj zmysel pre humor. To je totiž jediné, čo je
ochotný do seba pustiť žalúdok v rána, ako je toto. Skúsil som aj banán, no usúdil som, že si ho radšej
schovám na horšie časy. Dokončil som kávu, demonštratívne položil hrnček a rázne vykročil z izby.
„Ideme na to!“ povedal som si nahlas. Alebo, radšej ešte nie, povedal som si pre istotu len v duchu
a znova sa rýchlym krokom presunul do zasadačky.
Vyšiel som von z bytu. V momente som mal premoknuté polobotky.
Zase ten heterocyklický* sneh!!! Načo sneží, keď je z toho na druhý deň táto galvanická brečka! To
je dnes deň...
Sedel som v seminárnej miestnosti asi 10 minút a myslel na ono debilné rozhodnutie ísť na túto
školu. Prečo som radšej nešiel piecť trdelníky na plný úväzok? V miestnosti so mnou bol len nejaký
zahraničný študent všeobecného lekárstva, takže sme si moc nepokecali. Konečne došiel vysmiaty
asistent.
„Tak co? Jak se máte?“ zaspieval a usmial sa od ucha k uchu.
Pozrel som naňho tými svojimi krvavočervenými očami, pod ktorými som mal kruhy ako strýko
Fester.
17