Abdon 2/2019 Abdon 2_2019 - Page 9

Stála uprostred lesa. Zo všetkých smerov na ňu mierili. Cítila sa bezbranná. Lebo aj bola. Preto tu bola, aby netrpeli. každé jedno zranenie, ktoré v budúcnosti spôsobia, ona odnesie. Každá bolesť, ktorú spôsobia, bude u nej schovaná. Pomáha im. Zachraňuje ich, samých pred sebou. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa upokojiť svoje telo. Bolelo. Pálilo. Umieralo. Teraz. Nachvíľku. Započula Seanov hlas. „Dvadsať,“ povedal. „Ešte desať,” šepkala, a zrazu cez jej nohu preletela železná tyč. „To snáď nemyslia vážne,” zavrčala. „Stačí,“ zakričala na ľudí okolo seba. „Zabíjate sa, a prečo? Kvôli čomu?“ Po líci jej znova stiekla slza. Padla na zem. Muži aj ženy stáli okolo nej. Mali krvavé tváre a pozerali na ňu. Nevidela v nich smútok, iba zlosť, hnev, strach. „Prestaňte,“ prosila. Opatrne otvorila oči. Sean sedel pri jej posteli. Bol človek, tak ako oni. Bol jedným z nich, a predsa bol iný. Iba kvôli nemu sa rozhodla pomáhať im. Ale dnes. Dnes to ľutovala. „Čo si videla?“ „Bezmocnosť,“ dodala potichu. „Už nemôžem. Nech umrú. Nech sa zničia.“ „Bola to tretia svetová, však?“ Prikývla. „Zabránila si tomu?“ „Všetka tá bolesť, tá zlosť,“ potriasla hlavou, „končím. Je mi jedno čo sa stane s tvojím národom. Končím.“ „Počkaj,“ povedal jemne. „Nie každý je,“ začal. Ale sám vedel, že to nemá zmysel. Je posledná svojho druhu. Dvadsaťdevina zomrela pri prehriatí zemského povrchu. Až príliš duší zomrelo. Až príliš veľa bolesti musela prežiť. Zmizla. Ako keby ani neexistovala. Túto stanicu náhodne objavil pred dvomi rokmi. Žili tu. Zvláštne bytosti. Ľahké, silné, neuveriteľné. Ale ona. Ona bola najkrajšia, Tridsiatka. Najsilnejšia. Prežila aj tretiu svetovú vojnu. Prepisuje budúcnosť vlastným telom a on chce, aby to spravila znova. Naozaj to chce? Pozrel jej do bielych očí a pokýval hlavou. „Dobre. Toto bolo poslednýkrát,“ dodal, „ľudstvo si našu pomoc nezaslúži. Vašu pomoc. Si posledná, a mala by si žiť pre seba.“ Pomykala hlavou. „Nie, nie som posledná,“ povedala a jemne sa dotkla jeho ruky. Necítil ju. Dobre vedel, čo to znamená. „Neumieraj. Neodchádzaj.“ „Ľudstvo je na to už samo,“ pošepkala. Osamel. Všetko utíchlo, a on zostal sám. 7