Abdon 2/2019 Abdon 2_2019 - Page 26

V LASTNÁ TVORBA Autor: Bianka Knutová Nik sa o tom nesmie dozvedieť Konečne som pripravená mu to urobiť. Stojím medzi regálmi vo veľkosklade nábytku a pozorujem ho. Nado mnou bliká žiarovka v lustri a ja držím v ruke nôž. Je pred polnocou a on o chvíľu končí v práci. Tichými krokmi sa približujem a sledujem jeho posledné kroky a pohyby. Cítim sa ako človek, ktorý musí splatiť daň za to, čo sa stalo. Musím sa pomstiť. Ale pri ňom to chcem, aj nechcem urobiť. Pribehnem k nemu a pozdravím sa, on odzdraví. „Laura, čo tu robíš?“ opýtal sa nechápavo. „Čo myslíš?“ odvrkla som a nenápadne vopchala nožík do kabelky, aby si ho nevšimol. „Odíď, počuješ?! Zavolám políciu,“ vystrašene odpovedal. „To neurobíš,“ sebavedomo som odpovedala, pretože som sa nemala čoho báť. Keby totiž zavolal políciu, riskuje aj svoje miesto medzi smrteľníkmi, a o to nechcel určite prísť. Ako to, že mi to nedošlo skôr? Stále som si opakovala: zachovaj pokoj, zachovaj si chladnú hlavu... ale je to nanič, pretože srdce má chuť konať inak. Síce som vedela, že som tá, ktorá ide splatiť sľub, no bála som sa ho. „Je čas,“ pošepkala som mu do ucha a odtiahla sa. Vytiahla som nôž z mojej krvavočervenej kabelky a namierila ho smerom naňho. „Chceš ma zabiť?“ opýtal sa, aj keď vedel, že kvôli tomu som prišla. „Chcem. Veď po tom, čo si urobil, si nič iné ani nezaslúžiš,“ plakala som, ale povedala som to. Nikdy predtým by som nepovedala, že je schopný urobiť to a zachovať sa voči mne takto zle. Ublížiť mi a celú ma zničiť. Pomsta bola jediná možnosť. Vtom sa za oknami veľkoskladu začalo blýskať, o pár sekúnd už bolo počuť, ako rýchle kvapky dažďa klopú na staré okná budovy veľkoskladu. Snažila som sa nereagovať a sústredila celé svoje myslenie, celé svoje vnímanie na neho. Upriamila som naňho svoje zelené oči a stála meter od neho s nožom v ruke. Po chvíli počúvania bubnovania kvapiek sa ma znovu opýtal: „Laura, veď sme si boli súdení. Veď si povedala, že ma miluješ. Chceš to spraviť aj napriek tomu?“ Jednoducho som mu odpovedala: „A ty? Ty si ma neľúbil, keď si to spravil. Tu ide bokom celá naša láska, tá pominula a nikdy už nebude.“ Ostal znovu ticho stáť v miestnosti plnej regálov a posunul sa odo mňa o niečo nižšie, kľakol si a prosil ma o prepáčenie. Chcel, aby som sa nad ním zľutovala, ale snažil sa márne. Presne tak, ako som si predstavovala. „Prosíkaj aj naďalej, páči sa mi to...,“ arogantne som mu odpovedala na jeho mlčanie. Možno nie sme až takí rozdielni. „Teraz tento nôž vrazím do teba tak rýchlo, ako práve udrel tento blesk. Za všetko zlo, čo si spôsobil. Za tú jednu jedinú vec, ktorá mi tak ublížila. Som rovnaký vrah, ako si aj ty. A keby som tu teraz mala hoci aj zomrieť, aj keby ma hneď mali zavrieť na doživotie do väzenia, nikdy túto chvíľu nebudem ľutovať. Pretože som zabila vraha. Vraha z lásky. Z lásky k svojej matke.“ A dnes? Dnes opisujem jeden deň svojho života práve tu. A vyrývam ho do stien väzenskej cely. Neľutujem ani jeden z tých momentov, pre ktoré tu teraz sedím. Síce trpím, ale trpím pre život svojej matky, ktorý mi bol veľmi vzácny, dokonca aj po jej smrti mi je vzácnejší ako ten môj. A aj napriek všetkému sa budem smiať a budem sa tešiť z vraždy človeka, pretože on mi nepadol na nôž omylom, jeho som zabila z lásky. 24