Abdon 2/2019 Abdon 2_2019 - Page 20

Nakoniec som prikývla, „idem spať.“ V tú noc sa mi sníval znova sen o mojej matke. O jednom z tých lepších dní, keď jej tvár krásne žiarila a oči svietili. V tomto momente som bola šťastná. V tomto okamihu som mala všetko, čo som potrebovala. Matku. Matku, ktorá ma milovala. Zhlboka som sa nadýchla, a do pľúc som nabrala čistý vzduch. A zrazu sa to zmenilo. Ostrá bolesť, ktorá prenikala mojím telom ma ochromila, a ja som pozrela matke do očí. Jej oči boli zúžené. Z nosa jej tiekla krv a triasli sa jej ruky. V rukách držala malý nožík, ktorý mi bodla do ramena. Rozplakala som sa a pocítila som facku. „Prosím,“ zašepkala som, ale moja matka ma znova udrela. Spadla som a ona ma kopla. Snažila som sa odplaziť preč, ale cudzia sila ma držala na mieste. Je to sen, je to sen, kričal mi vlastný mozog, nie je to skutočné. Mike ma prebral trhnutím. Práve vtedy, keď sa matka znova napriahla. „No tak,“ povedal a hladil ma po vlasoch. „Nikdy nič nedokážem,“ povedala som. Mike pokýval hlavou. „Ale dokážeš,“ dodal. „Možno potrebuješ niečo iné,“ zahlásil a podal mi prihlášku na vysokú školu. „Skús študovať,“ povedal a jemne sa usmial. Stála som nad jeho hrobom. Jeho hrob bol plný kvetov, sviečok a stúh. Moje telo sa zlomilo. Moje telo ma odmietalo držať na nohách a ja som skĺzla vedľa hrobu. Slzy mi stekali po tvári a ja som cítila, že môj koniec sa blíži. Môj život už ďalej nemá zmysel. Utrela som si slzu z líca a pozerala, ako horia sviečky. Plameň tancoval spolu s jemným vetríkom a vytvárali tak kreácie, ktoré ma ohúrili. Znova som zatvorila oči. „Budeš mi chýbať,“ pošepkala som, „nikdy nezabudnem.“ Stála pred komisiou a pozerala im do očí. Nebála sa, nemala strach. Jej telo jej vravelo, že toto je správne. Vedela, že toto je správna cesta. Zúžila oči a pozrela každému z nich do očí: „Nebojím sa,“ zavrčala. Jeden z mužov sa zasmial. „Tak sa ukáž,“ povedal a Selly vytiahla zbraň. 18