Abdon 2/2019 Abdon 2_2019 - Page 19

Dievčatko neodpovedalo. Nemala právo, jej matka jej ukázala, kde jej miesto. A ona ho nemienila opustiť. Ani teraz. „Musíš mi odpovedať, aby som vedel, či chceš ísť na výlet,“ povedal zrazu jemne muž. „To nebude také ľahké,“ ozvala sa žena s jemným hlasom a pozrela na dievčinu. V jej pohľade bol smútok. „Je zlomená,“ povedala nakoniec. „Myslím, že každý jeden jej zmysel jej hovorí, že všetko sa môže zmeniť a ona skončí zase v nejakej diere. Každý počúvame svoj vnútorný inštinkt. Jej hovorí, aby bola ticho. Aby poslúchla. Aby nerobila problém. Vtedy bude v bezpečí, keď bude ticho.“ Dievčina znova na ňu pozrela, ale rýchlo sklopila zrak. Už dávno sa naučila, že pozerať ľuďom do tváre, do očí sa moc nevypláca. Prečo? Lebo jej ľahšie strelia facku. Muž znova zavrel dvere a nasadol aj s pani do vozidla. „Tak čo s ňou?“ Žena pomykala plecami. „Treba jej odbornú psychologickú pomoc. Ešte je mladá, môže sa z toho dostať.“ Kráčala som dole ulicou, a do tela mi vrážal chladný vietor, ktorý sa mi zabáral do kostí. Nič som nevnímala. Jediné, kam som mierila, bol môj domov. Jediný, ktorý som poznala. Konečne som vybehla na našu ulicu a vkročila do druhého domu napravo. V dome bolo teplo. V dome bola príjemná vôňa jedla. Podišla som ku kuchyni a nazrela dnu. Mike, môj adoptívny otec, varil akurát večeru. „Mike,“ pošepkala som. Mike sa otočil: „Suzie,“ zakričal a pribehol ku mne, „preboha, čo sa ti stalo?“ Pomykala som plecom. Celé telo ma bolelo. Ruky som mala ľadové a zvierala v nich zbraň. „Utiekla som,“ povedala som. „Takto? Veď vonku mrzne? Čo sa stalo?“ „Ja som spanikárila,“ zašepkala som, a po líci mi stiekla slza. Mike ma uložil do teplého kresla a zakryl ma dekou. Sadol si vedľa mňa s horúcou čokoládou a podal mi ju. „No tak mi povedz,“ začal jemne, „čo sa stalo?“ „Nedokážem vystreliť. Nedokážem to. V bojoch som dobrá, v plávaní tiež. Ale strieľať,“ celá som sa striasla. „Prepáč. Nedokážem to čo ty. Nikdy nikoho nezachránim,“ povedala som a jemne som sklopila oči. „Vždy budem to ustráchané dievčatko zo šatníka, ktoré má len jeden jediný zmysel. Podvoliť sa. Jediný zmysel, aby bola bábka,“ zašepkala som, a do očí sa mi hrnuli slzy, ktoré som nevedela zastaviť. „Prestaň,“ povedal Mike, „už teraz musíš vedieť, že si niečo viac. Tak nemusíš byť policajtka. Nielen tie zachraňujú. Sú tu doktori, hasiči a ďalší. Je veľa zamestnaní, kde môžeš zachraňovať,“ povedal a pohladil ma po vlasoch. „Si úžasná,“ povedal napokon. 17