takže aj tie pozície, ktoré mali obsadiť Winterovi muži, boli napokon obsadené takmer bez boja. Mňa
medzitým našli nejakí známi kolegovia z predchádzajúceho pôsobiska, zistili, že som živý, a odniesli
ma do zázemia.
Vedel som, že na rozdiel od veliteľov, známych spolubojovníkov a ostatných nešťastníkov sa vojna
pre mňa skončila. Postúpil som rekonvalescenciu, bol som povýšený do hodnosti podporučíka, a ešte
som na cestu dostal akési vyznamenanie za statočnosť alebo čo. Potom ma poslali domov.
Doma som bol braný vďaka hodnosti a vyznamenaniu ako hrdina. Neskôr som bol čoraz viac na
príťaž, keďže som bol invalid a peniaze, ktoré som ako takto znevýhodnený človek dostal, nestačili
ani na moje uživenie. Potom mi jeden kamarát zohnal prácu v redakcii novín. Síce museli mnou
napísané články prepisovať na stroji, a kvôli tomu som dostal menšiu plácu, zarobil som však omnoho
viac, a aspoň tým som pomohol našej rodine. Po vojne som chcel napísať spomienky na toto obdobie,
ale napokon som usúdil, že by to nebol dobrý nápad.
Tak, ako aj ostatných preživších, aj mňa prenasledujú hrozné spomienky na hrôzy vojny, ktorá
mala byť tou poslednou. Zo všetkých spomienok je ale najhoršou tá na posledný útok, ktorý vykonalo
nás tridsať nešťastníkov pod velením poručíka Wintera. Ten sa stal, podľa toho, čo som už spomenul,
víťazom útoku, pretože padol kúsok od ostnatého drôtu nepriateľa, takže sa z celého útoku dostal
najďalej. O svoje prvenstvo by sa však, podľa mňa, mal asi podeliť so svojimi mužmi, pretože namiesto
toho, aby utiekli, postavili sa a postupovali aj v momente, keď som padol k zemi. Ja si však nič
nezaslúžim, pretože namiesto toho, aby som tiež padol s nimi, prežil som, aj keď som mal za svoju
stratégiu v boji radšej zomrieť. Dodnes ma to ukrutne ťaží a do potupnej smrti v pokoji ma to
neprejde...
13