Abdon 2/2019 Abdon 2_2019 - Page 15

takže aj tie pozície, ktoré mali obsadiť Winterovi muži, boli napokon obsadené takmer bez boja. Mňa medzitým našli nejakí známi kolegovia z predchádzajúceho pôsobiska, zistili, že som živý, a odniesli ma do zázemia. Vedel som, že na rozdiel od veliteľov, známych spolubojovníkov a ostatných nešťastníkov sa vojna pre mňa skončila. Postúpil som rekonvalescenciu, bol som povýšený do hodnosti podporučíka, a ešte som na cestu dostal akési vyznamenanie za statočnosť alebo čo. Potom ma poslali domov. Doma som bol braný vďaka hodnosti a vyznamenaniu ako hrdina. Neskôr som bol čoraz viac na príťaž, keďže som bol invalid a peniaze, ktoré som ako takto znevýhodnený človek dostal, nestačili ani na moje uživenie. Potom mi jeden kamarát zohnal prácu v redakcii novín. Síce museli mnou napísané články prepisovať na stroji, a kvôli tomu som dostal menšiu plácu, zarobil som však omnoho viac, a aspoň tým som pomohol našej rodine. Po vojne som chcel napísať spomienky na toto obdobie, ale napokon som usúdil, že by to nebol dobrý nápad. Tak, ako aj ostatných preživších, aj mňa prenasledujú hrozné spomienky na hrôzy vojny, ktorá mala byť tou poslednou. Zo všetkých spomienok je ale najhoršou tá na posledný útok, ktorý vykonalo nás tridsať nešťastníkov pod velením poručíka Wintera. Ten sa stal, podľa toho, čo som už spomenul, víťazom útoku, pretože padol kúsok od ostnatého drôtu nepriateľa, takže sa z celého útoku dostal najďalej. O svoje prvenstvo by sa však, podľa mňa, mal asi podeliť so svojimi mužmi, pretože namiesto toho, aby utiekli, postavili sa a postupovali aj v momente, keď som padol k zemi. Ja si však nič nezaslúžim, pretože namiesto toho, aby som tiež padol s nimi, prežil som, aj keď som mal za svoju stratégiu v boji radšej zomrieť. Dodnes ma to ukrutne ťaží a do potupnej smrti v pokoji ma to neprejde... 13