Abdon 2/2019 Abdon 2_2019 - Page 13

T ÉMA MESIACA Autor: Tomáš Beník Posledný útok Stratégia vrchného veliteľa britských expedičných síl, poľného maršala Douglasa Haiga, a vlastne aj všetkých veliteľov znepriatelených strán, bola počas celého trvania Veľkej vojny rovnaká. Na pokyn mali všetci vojaci vyliezť zo zákopov, a vyrútiť sa cez územie nikoho na nepriateľské pozície. Tam všetkých pozabíjať, a pozície obsadiť. Jednoduchý plán, ktorý ale mal veľký háčik. Po vylezení a vyrútení sa na nepriateľské zákopy, spustil nepriateľ paľbu z diel a guľometov. Vojak, ktorý padol až pri nepriateľských ostnatých drôtoch, bol vlastne víťazom tohto útoku, pretože dobehol najďalej. Na druhom mieste sa ocitli tí šťastlivci, ktorým sa podarilo ustúpiť naspäť do našich pozícií. Vyhraté ešte nemuseli mať, lebo sa často stávalo, že si ich pomýlili s nepriateľom a spustili na nich paľbu. Takto sa každý deň prichádzalo o tisíce našich mužov, ktorí museli narukovať do armády a bojovať po boku Francúzov a Belgičanov proti Nemcom. Akoby boli naši nepriatelia nesmrteľní! Ani niekoľkohodinová delostrelecká príprava ich neusmrtila! A akoby mohla. Keď začneme páliť, schovajú sa do bunkrov ako krysy do dier. A my vlastne robíme to isté. Akoby sme mali dohodnutý poradovník útokov. Stále tá istá rutina. Bombardovanie, útoky v rojniciach, smrť. Niekedy chemický útok, prípadne ohne plameňometov, hnusné zranenia a choroby z následkov bahna, špiny, zatopených zákopov a zlých hygienických podmienok v zákopoch... To aby sme do tej rutiny úplne nespadli. No, takže ani nepriateľ nie je nesmrteľný. Tiež umiera po tisícoch, ale to si akosi príliš nevšímame. My vidíme hlavne našich mŕtvych. Asi sa pýtate, ako sa mne, seržantovi Richardovi Birdovi, podarilo prežiť celé to krvavé šialenstvo od jeho začiatku v roku 1914 až po tie jatky pri rieke Somme v roku 1916. Nuž, sám to neviem. Asi som mal správneho anjela strážneho. Alebo som mal z pekla šťastie. Kto vie? Každopádne, tak ako naši slávni velitelia mali svoju stratégiu boja, ja som mal tú svoju. Keď sa spustil útok, išiel som spolu so svojimi spolubojovníkmi. Keď sa spustila paľba, zaľahol som a plazením sa posúval vpred. Ak už bolo jasné, že sú všetci mŕtvi, pomaly som ustupoval nazad. Nie priamo, ale po bokoch. Potom som sa dostal k veliteľom bludiskom zákopov. Týmto postupom som vyvolával u veliteľov najvyššie stavy zúrivosti, a často mi hrozilo, že budem popravený. Vždy ma zachránil ďalší útok našich oddielov, do ktorého ma poslali, alebo protiútok nepriateľa, kedy som hrdinne bránil naše línie. Napokon ma radšej poslali na iné pozície. Takto som vystriedal celú dĺžku frontu. Keď už bola zúrivosť veliteľov vysoká, vyžehlil som to raz tým, že sa mi podarilo zajať strateného nepriateľského vojaka v území nikoho a raz som skutočne vnikol v čele svojich druhov do nepriateľského zákopu. Prečo som sa v takejto pozícií ocitol, neviem, asi to bolo tým, že v zákope okrem stoviek mŕtvol nikto nebol. Pravdepodobne v ten deň najefektívnejšie zabral náš bojový plyn, vypustený na ich pozície. Párkrát som tiež dotiahol k našim zranených druhov z územia nikoho. Vďaka týmto úspechom som bol povýšený na seržanta. Predtým, počas a potom stále tá istá vyššie popísaná rutina. Ale počas jedného útoku sa to všetko zmenilo. Stalo sa to 21. júla 1916 počas bitky pri rieke Somme. Ako vždy, bol som súčasťou útoku na nemecké pozície. Vtedy útoku nášho úseku velil poručík Winter. Ja som mal 25, on 27 rokov a vysokoškolské vzdelanie. Veliteľské schopnosti však na úrovni nášho 11