Abdon 2/2019 Abdon 2_2019 - Page 10

T ÉMA MESIACA Autor: Charlie 30 a dosť! Prefúkol ho studený vietor. Celý sa striasol. Z oceľovej oblohy začali padať malé kvapky. Potichu mrholilo a on vedel, že tento deň bude takisto na hovno ako všetky ostatné predtým a všetky ostatné potom. Zapálil si cigaretu a ledabolo sa pozrel vedľa seba. Sedela tam čiernovláska, ktorú veľmi dobre poznal. Ťahali to spolu už nejaký ten rok. Možno aj dva. A možno aj dlhšie, všetko sa mu už dávno začalo zlievať dohromady, a on vlastne ani poriadne nevedel, aký je dnes dátum. Vyzerala trošku nepríčetne a jej malé zrenice sledovali neurčité miesto v paralelnom časopriestore. „Izzy,” prehovoril potichu, ale žena mu nevenovala žiadnu pozornosť. Ďalej sa dívala do neznámych svetov. Pokrútil teda hlavou a nechal ju na pokoji. Vyfúkol hustý dym, ktorý sa rozletel do éteria tohto sveta. Tento deň mal považovať za niečo výnimočné. Nejak to tušil. Učili ho to doma, v škole, rozprávali mu to kamaráti, keď ešte nejakých mal. Ale slovné spojenie “mal by” znelo tak jednoducho. On sa skrátka na nič netešil a vedel, že deň za dňom preletí ako búrka, a o chvíľu bude opäť zima. A bude mu zima. Nemal zimu rád, nikdy nevedel, kam sa má schovať. Kúrenie v ich skromnom byte obývanom niekoľkými ďalšími osobami vypovedalo už minulú zimu. Konštantne mávali vo vnútri asi jedenásť stupňov, keď zakúrili plynovým sporákom, ktorý im ako jedna z mála vecí ešte ostal, teplota sa vyšplhala aj na závratných pätnásť stupňov. Snažil sa prísť na to, kedy sa to všetko tak pokurvilo. Bolo to vtedy, pred piatimi rokmi, keď sa ako hlúpy mladík išiel zabaviť na diskotéku? Alebo to bolo až po tom, čo neodmietol, pre neho novú, drogu? Hučalo mu z toho v hlave. Naozaj nevedel, čo sa vlastne pokurvilo, a kedy to presne bolo. Kokošený a neposlušný typ decka, ktoré neposlúcha rodičov, a skúša nové a nebezpečné veci. Ale vtedy, pred piatimi rokmi, sa to všetko vymklo spod kontroly a on zistil, že stojí na veľmi tenkom ľade. Vtedy ešte mal na výber – buď cúvne a stratí partiu, v ktorej sa ocitol, alebo pôjde s nimi a bude padať stále hlbšie a hlbšie. „Že som, debil, radšej nešiel domov,” pomyslel si trpko a cigaretu zahodil pred seba. Nohou ju pridupol. Vletel do toho všetkého tak jednoducho a ľahko, že ani nevedel ako, celý život mu už dávno ušiel. Sedel na lavičke a jednou rukou objímal sfetovanú Izzy. Človek v jeho veku by sedel s kamarátmi na pive a zapíjali by narodeniny, ktoré práve mal. Ale človek v jeho veku nie je závislý na ničom, a možno ani na nikom (aspoň nie nijak zvlášť). Koľko to už vlastne má? Tridsať? Neveriacky vyhrabal z vrecka starodávnu peňaženku z roku pána, ktorej koženka už dávno všetka opadla, a teraz to vlastne bola iba biela neurčitá hmota, zafarbená rôznymi nechutnými vecami. Vybral z nej občiansky preukaz. Už pred dvoma rokmi mu vypršala platnosť. „Hm,“ prikývol si sám pre seba a skontroloval dátum narodenia. Naozaj! Dnes má tridsať rokov! Občiansky zasunul naspäť do určenej priehradky, a peňaženku si vložil do vrecka. Keď už má tie narodeniny, premýšľal, mohol by si kúpiť aspoň novú peňaženku. Alebo 8