povedal, že prezimujeme bližšie pri hraniciach, s Varšavským veľkovojvodstvom na jar zaútočíme na
samotný Petrohrad, sídlo Alexandra I. Prečo sme tam radšej nešli ihneď?
V stručnosti som opísal, čo sa dialo po tie desivé udalosti, ktoré ma v spomienkach nivočia dodnes.
Teraz prejdem k tým udalostiam. Od odchodu z Moskvy boli mrazy stále silnejšie. K nim sa ešte aj
pridali snehové metelice. Na takú krutú zimu sme neboli pripravení. Mali sme len letné uniformy. Až
teraz som si uvedomil, ako vyzerala tá naša slávna Grande Armee. Už nás zostala sotva polovica, a aj
z nej každý deň ubúdalo. Vojaci len padali mŕtvi na zem, a to ich ani len nezasiahla nepriateľská guľka.
Niektorí však padli od vyčerpania na zem a čakali buď na pomoc, alebo na smrť. Sami si už pomôcť
nedokázali. Ich čas sa práve napĺňal. Hrozne nás preriedili aj bitky s nepriateľom, ktoré s prehľadom
vyhrával. A aby toho naozaj nebolo málo, išli sme po tej istej ceste, po ktorej sme prišli do Moskvy.
Prvý ukrutný zážitok som zažil na bojovom poli pri Borodine, kde stále ležali mŕtvi tak, ako sme
ich zanechali po bitke. Len sneh im akoby vytváral provizórne hroby. Z jedného takého vytŕčala hlava
mladého ruského vojaka. Nebol ešte úplne zasnežený, takže bolo trochu vidieť aj jeho uniformu. Oči
mal stále otvorené. Dodnes neviem, či sa mi to snívalo, alebo nie, ale čo som videl, bolo, ako on
žmurkol na mňa. Tak som sa vydesil, že som aj napriek únave a hladu odtiaľ utiekol. Nevydesil sa
však môj kamarát Francois, ktorý sa snažil strhnúť kabát z vedľajšej mŕtvoly. Keď som ho neskôr
stretol, zistil som, že sa mu to nepodarilo. Všetko totiž zmrzlo a naše skrehnuté ruky sotva udržali
pušky, nieto ešte aby sa snažili o nemožné veci. Z našej armády sa stali len také hlúčiky, ktoré si išli
vlastným tempom. Aj tie sa ale rozdeľovali na jednotlivcov. Tí už nesledovali ruskú armádu,
pozorujúcu nás už od Moskvy, ale samých seba. Čakali, pokiaľ niekto z nich padne na zem, aby mu čo
najrýchlejšie strhli jeho šaty. Nevadilo im, že úbožiak ešte stále žil. Len hlad ich všetkých spojil. Keď
sa dalo, porazili koňa, ak nejakého našli, prípadne obžierali mršiny tohto zvieraťa za surova. Francois
mi vravel, že niektorí sa už zahryzli aj do tiel mŕtvych kamarátov. Mne sa, našťastie, taký pohľad
nenaskytol, pretože sa mi vždy podarilo zohnať niečo „normálne“ na mojom pochode. Neviem, ako
som dokázal vydržať v takých podmienkach a v takom oblečení na nohách a nepadnúť. Stalo sa to
totiž kúsok od rieky Bereziny, keď som jednému mŕtvemu zobral kúsok chleba, ktorý mal schovaný
vo vrecku kabáta. V ten moment ku mne prišiel jeden poľský poručík a mojím jazykom ma nútil, aby
som mu ten kúsok chleba dal. Odmietol som jeho rozkaz a ani som sa nepohol, aj keď som riskoval,
že čochvíľa stratím aj to posledné telesné teplo a tá hrozná fujavica zo mňa sfúkne nielen posledné
sily, ale aj život. Zrazu ten poručík vytiahol na mňa spod ukradnutého hrubého kabáta šabľu. No len
čo tak učinil, padol predo mnou tvárou do snehu. Zachoval som duchaprítomnosť, schoval si chlieb
do vrecka, priskočil k nemu, otočil ho, a kabát som mu rýchlo začal vyzliekať. Medzitým som jeho
šabľu odhodil, pretože sa ešte trochu hýbal. Ignoroval som jeho prosby o pomoc. Tak sebecky som sa
zachoval! Slzy po tvári mi už ale dnes nepotečú. Už som voči spomienkam citovo odolný.
V kabáte a aspoň s trochu plným žalúdkom vydal som sa z posledných síl cez jeden z narýchlo
zbúchaných mostov cez rieku Berezinu. Neskôr som počul, že všetci holandskí ženisti, ktorí kvôli
stavbe mostu museli vliezť do tej zamrznutej a dravej rieky, zahynuli na utopenie alebo podchladenie.
5