„Som. Ako náhle odídete,“ začala som a utrela som slzu do rukáva. „Odídem,“ dokončila som a
znova som sa zahnala sekerou a rozsekla poleno.
Stála som ďalej od ich domu. Videla som tie šťastné tváre, tie ohníčky v ich očiach a bolo mi smutno.
Sledovala som, ako Benjamin vystúpil z voza a pozrel mojím smerom. Vedela som, že ma nemôže
vidieť. Vedela som, že ma nevidí. Ale jeho zlomené oči ma zasiahli. Ale ja by som nebola dobrá
manželka, nebola by som dobrá matka. Otec Ben mal pravdu. Sklonila som hlavu a pomaly kráčala
naprieč ďalšiemu svojmu osudu. Ďalšej ceste, ktorá ma zavedie ktovie kam. A nakoniec som sa
nestratila. Našla som, čo som potrebovala. Našla som srdečných ľudí, s ktorými sme si pomohli
navzájom.
17