Poslúchli.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa ,a ja som mlčala.
Bolesť, nič iné. Nič iné som nedokázala vnímať iba bolesť, ktorá mi pulzovala po celom tele. Bolesť,
ktorá ochromovala celé moje telo. Ktorá má nútila zavrieť oči.
„Slečna,“ započula som jemný ženský hlas.
Otvorila som oči, a rozhliadla som sa okolo seba. Bola som v drevenej chatrči. Bolo tu teplo. Až
príliš veľké teplo. Doteraz som bola vonku, kde boli mínusové teploty. Brázdila som snehové záveje a
ľadovú vodu, a teraz som v teple. V posteli, ktorá vonia po levanduli a je mäkká. Kedy naposledy som
spala v posteli? Pomyslela som si a pozrela žene do očí. Bola to staršia žena s dlhými hnedými vlasmi,
ktoré boli sem tam pretkávané striebornými prameňmi.
„Ja,“ povedala som a rýchlo som vstala.
Žena sa však jemne usmiala a potlačila ma späť do postele.
„Ešte ste slabá,“ povedala jemne.
„To je v poriadku. Kde mám svoje šaty? A topánky?“
„Je mi ľúto. Voda ich zničila. Aspoň topánky a šaty máte v hroznom stave. Je zázrak, že ste prežili.
Koľko ste boli vonku?“
Pomykala som plecami. „Tu,“ povedala žena a ukázala na kožušinové šaty. „Nie sú najnovšie, ale sú
v lepšom stave ako tie vaše. Potom sa príďte najesť k stolu, ak budete vládať.“
„Ja,“ znova som zakoktala.
Žena sa pousmiala, „pomohli ste môjmu synovi. Je mojím poslaním vás dať do poriadku,“ povedal
žena.
Prikývla som, a žena odišla z izby. Pomaly som vstala na nohy. Na moje vlastné počudovanie ma
držali. Trocha sa triasli, ale vyzerali v poriadku. Žiadne omrzliny? Sama som tomu neverila. Obliekla
som si šaty a korzet som vpredu zviazala. Všetko ma bolelo. Celé telo padalo do akejsi divnej únavy.
Zrazu sa dvere otvorili, a dnu vošiel muž. Ten mladík z jazera.
„Slečna,“ povedal a celý očervenel. „Ja,“ povedal, „nevedel som, že ste hore.“
Usmiala som sa. „Je to v poriadku. Našťastie ste mali správne načasovanie,“ povedala som, a hľadala
som niečo na obutie.
„Páči sa,“ povedal a podával mi vysoké čižmy. „Sú staršie, ale...“
„Sú perfektné,“ povedala som a usmiala som sa.
Opatrne som si sadla na miesto a zhlboka sa nadýchla. Obula som si čižmy a pevne ch zviazala.
„Je Vám lepšie?“
Pozrela som sa do jeho očí. Do veľkých veselých očí, ktoré behali po izbe. A ktoré sa zastavili na
tých pár sekúnd, aby sa mi zahľadel do tých mojich. Tie oči ma priťahovali. Bolo to také zvláštne.
„Koľko som bola mimo?“
14