V LASTNÁ TVORBA
Autor: AZI
Mrazivá
Už niekoľko dní sa brodím snehom. Je tu hrozná zima, a celé šaty mám od snehu a ľadu. Zhlboka
som si vzdychla. Stratila som sa. Vedela som to už dávno, ale odmietala som zastať. Pokračovala som
v nádeji, že na niekoho natrafím. Aj sa stalo. Na svorku vlkov, ktorá ma celú noc sledovala a čakala,
kým mi vyhasne oheň. Ráno vlci zmizli, nebola po nich ani stopa. A tak som sa znova vydala na cestu.
A to bol môj posledný oheň. Toto bol už druhý deň, čo som nespala. Nemala som kde zložiť hlavu.
Nedokázala som v dlhých a ťažkých šatách ani vyliezť na strom. Takže uložiť sa na chladný sneh bez
možnosti ochrany ohňa by bol pravdepodobne môj posledný nápad. Okraj šiat zmrzol, a ja som
pociťovala chlad z každého jedného kúsku. Vedela som, že moje topánky sú na pokraji posledných síl,
a pokiaľ sa nedostanem do tepla, kým sa úplne nezničia, som stratená. Bosá tu vydržím maximálne
pár minút. Pohla som do kroku. Nevedela som, ktorým smerom. Nevedela som, či idem správne.
Vedela som, že keď zastavím, zomriem. Buď vďaka ostrým zubom vlčej svorky, alebo na podchladenie
a umrznutie zároveň. Nemôžem zastať.
A tak som pokračovala. Pokračovala som pomalou rýchlosťou. Šaty sa stávali ťažšími a nútili ma,
aby som spomalila ešte viac. Nútili ma, aby som si kľakla a oddýchla. Bol to manéver ako ma zabiť.
Silou vôle som znova vykročila.
„Drž ho,“ zakričal mužský hlas, a ja som sa pohla tým smerom.
„Sean nechoď,“ započula som ďalší.
Vykročila som z lesa a uvidela tú najdivnejšiu scénu v mojom živote. V stredne veľkého jazierka
uviazol sob alebo los. Sama som nevedela, čo presne je to za zviera. Vedela som, že kôň to nebol. Za
ním skočil mladý chlap. Mohol mať okolo 25 rokov, ale vypadal mužnejšie ako väčšina chlapov v jeho
veku. Bol silný, veľký a mužný. Vedela som, že táto situácia má dva konce. Los alebo sob sa zľakne a
muž umrzne. Ostatní chlapi stáli na brehu a čakali. Sám to nezvládne. Rozbehla som sa jeho smerom
a podišla k vode. Pripravila som sa na ostrú bolesť z mrznúcej vody. Všetci stíchli. Muž tlačil zviera z
vody. Ale zviera sa ani nepohlo. Vošla som do vody a snažiac sa ignorovať ostrú bolesť som chytila
zviera za ohlávku a potiahla. Zrazu som ucítila, že zviera niečo drží. Vedela som, že je to blbý nápad.
Čupla som si a spred nôh som mu odstránila obrovské drevo, ktoré mu zavadzalo v pohybu.
„No tak,“ povedala som mu, a znova som ho potiahla za ohlávku.
Zviera konečne urobilo prvý krok. Znova som ho potiahla. Topánky povolili a dnu natieklo obrovské
množstvo ľadovej vody. Zviera konečne vyšlo z vody a ja s ním.
„Ďakujem,“ povedal muž a pozrel na ostatných mužov, aby chytili zviera.
13