odseknúť jej hlavu. Dav bol mierne sklamaný, pretože poprava prebehla v podstate potichu. Jej hlava
v rukách kata bola aspoň malou náplasťou za sklamanie.
V ten deň prišlo namiesto povzbudenia do ďalšej práce zamyslenie. A hlavná otázka. Je toto stále
sloboda? Alebo len ďalšia tyrania s rukami v mori krvi? Upadol som rýchlo do mdlôb a depresií. Nebol
som schopný pracovať. Čoskoro som ochorel. Lekár povedal, že je to z vyčerpania. A mal pravdu. Teda
čiastočnú. A tak som preležal niekoľko dní v jeho honosnom dome kúsok od Tuilerijského paláca. Keď
som práve bol pri vedomí a lekár doma, robil mi spoločnosť. Rýchlo sme zistili, že máme na
Robespierra spoločný názor. S úsmevom prikyvoval, keď som mu vravel o strate ťažko nadobudnutej
slobody a potreby jej návratu. Jediným riešením by bolo odstránenie Robespierra.
Deň po Novom roku sa mi zázračne vrátili sily. Doktor Merat bol z môjho zotavenia tiež nadšený a
s radosťou ma pustil domov. Hodinu po návrate do bytu ku mne vtrhli vojaci. Zatkli ma a odviedli do
väzenia. Merat bol v ich čele.
Na druhý deň dopoludnia bol súd. Zberba skrachovaných alebo nedoštudovaných právnikov sedela
pod vplyvom väčšieho množstva vína proti mne. Ich vedúcim bol starý sudca, ktorý ešte za bývalého
režimu posielal nás, úbožiakov, na smrť za maličkosti. Teraz rozhodoval aj o mojom osude.
Bľabotaním ma obvinili z vlastizrady, zo spiknutia, z vrážd, krivých obvinení... Akoby som bol
obžalovaný z každého obvinenia, ktoré pozná trestný zákonník. Čakali, že budem kľačať so spútanými
rukami a prosiť o milosť, prípadne vyhnanstvo. Ja som však taký nebol. Od momentu uzdravenia až
po zatknutie som rozmýšľal, ako opäť vybojovať slobodu, ktorú tí vrahovia a darebáci pod maskou
revolúcie najprv priniesli, aby ju opäť zničili a odkopli. Na začiatku súdu som na to prišiel. Pre
Francúzsko by som už slobodu nezískal. Skúsil som ju teda aspoň získať pre seba. Takže po výzve na
obhajobu som začal rečniť o tyranii a útlaku, o pomalom ničení toho, čo sme si revolúciou pôvodne
vydobyli... Skrátka, oslobodil som sa od všetkého, čo nám vtĺkali do hláv, a začal som rozprávať
otvorene a slobodne svoj vlastný názor. Vedel som, že som sa odsúdil na smrť. Rozsudok však bol daný
ešte pred súdom. Bolo mi to jedno. Už som aj tak nemal čo stratiť. Škoda, že som tak nekonal už
dávno... Nikdy som totiž nemal čo stratiť. Teraz som ešte získal. Ranu päsťou zhora od vojaka do
ľavého ramena. Tým ma umlčali. Ale len navonok. Vo vnútri som rečniť neprestal. Prinášal som si
stále nové a nové myšlienky. Ak som ich nemohol napísať, aspoň som si ich začal pamätať. No a krátko
popoludní ma už viezli na popravisko. Keď som sa pozviechal z toho úderu a bol som nahodený na
káru na popravisko, zamyslel som sa. Žeby toto bol ten skutočný boj za slobodu? Boj vo vnútri každého
jednotlivca? A čo potom, keď sa stretne viac takýchto jednotlivcov? Mohli by priniesť slobodu? Kto
vie? Ja to už ale nezistím. Možno to zistia generácie po mne. A možno nie...
V kútiku duše som dúfal, že budem môcť predniesť pár viet aj na popravisku. Predsa len som nebol
len tak niekto, ale dôležitý člen toho aparátu v boji za všetko možné, len nie za rovnosť, bratstvo a
hlavne slobodu. Odrazu som stál na popravisku. Ani neviem ako, som vyšiel za sprievodu stráže po
schodoch. Už som chcel poprosiť kata o pár slov, no vtom sa strhol silný mrazivý vietor. Tá snehová
fujavica akoby čakala na tento moment. Každú chvíľu sa to malo spustiť. A tak kat neotáľal a s
6