Abdon 11/2018 Abdon 11_2018 - Page 8

odseknúť jej hlavu. Dav bol mierne sklamaný, pretože poprava prebehla v podstate potichu. Jej hlava v rukách kata bola aspoň malou náplasťou za sklamanie. V ten deň prišlo namiesto povzbudenia do ďalšej práce zamyslenie. A hlavná otázka. Je toto stále sloboda? Alebo len ďalšia tyrania s rukami v mori krvi? Upadol som rýchlo do mdlôb a depresií. Nebol som schopný pracovať. Čoskoro som ochorel. Lekár povedal, že je to z vyčerpania. A mal pravdu. Teda čiastočnú. A tak som preležal niekoľko dní v jeho honosnom dome kúsok od Tuilerijského paláca. Keď som práve bol pri vedomí a lekár doma, robil mi spoločnosť. Rýchlo sme zistili, že máme na Robespierra spoločný názor. S úsmevom prikyvoval, keď som mu vravel o strate ťažko nadobudnutej slobody a potreby jej návratu. Jediným riešením by bolo odstránenie Robespierra. Deň po Novom roku sa mi zázračne vrátili sily. Doktor Merat bol z môjho zotavenia tiež nadšený a s radosťou ma pustil domov. Hodinu po návrate do bytu ku mne vtrhli vojaci. Zatkli ma a odviedli do väzenia. Merat bol v ich čele. Na druhý deň dopoludnia bol súd. Zberba skrachovaných alebo nedoštudovaných právnikov sedela pod vplyvom väčšieho množstva vína proti mne. Ich vedúcim bol starý sudca, ktorý ešte za bývalého režimu posielal nás, úbožiakov, na smrť za maličkosti. Teraz rozhodoval aj o mojom osude. Bľabotaním ma obvinili z vlastizrady, zo spiknutia, z vrážd, krivých obvinení... Akoby som bol obžalovaný z každého obvinenia, ktoré pozná trestný zákonník. Čakali, že budem kľačať so spútanými rukami a prosiť o milosť, prípadne vyhnanstvo. Ja som však taký nebol. Od momentu uzdravenia až po zatknutie som rozmýšľal, ako opäť vybojovať slobodu, ktorú tí vrahovia a darebáci pod maskou revolúcie najprv priniesli, aby ju opäť zničili a odkopli. Na začiatku súdu som na to prišiel. Pre Francúzsko by som už slobodu nezískal. Skúsil som ju teda aspoň získať pre seba. Takže po výzve na obhajobu som začal rečniť o tyranii a útlaku, o pomalom ničení toho, čo sme si revolúciou pôvodne vydobyli... Skrátka, oslobodil som sa od všetkého, čo nám vtĺkali do hláv, a začal som rozprávať otvorene a slobodne svoj vlastný názor. Vedel som, že som sa odsúdil na smrť. Rozsudok však bol daný ešte pred súdom. Bolo mi to jedno. Už som aj tak nemal čo stratiť. Škoda, že som tak nekonal už dávno... Nikdy som totiž nemal čo stratiť. Teraz som ešte získal. Ranu päsťou zhora od vojaka do ľavého ramena. Tým ma umlčali. Ale len navonok. Vo vnútri som rečniť neprestal. Prinášal som si stále nové a nové myšlienky. Ak som ich nemohol napísať, aspoň som si ich začal pamätať. No a krátko popoludní ma už viezli na popravisko. Keď som sa pozviechal z toho úderu a bol som nahodený na káru na popravisko, zamyslel som sa. Žeby toto bol ten skutočný boj za slobodu? Boj vo vnútri každého jednotlivca? A čo potom, keď sa stretne viac takýchto jednotlivcov? Mohli by priniesť slobodu? Kto vie? Ja to už ale nezistím. Možno to zistia generácie po mne. A možno nie... V kútiku duše som dúfal, že budem môcť predniesť pár viet aj na popravisku. Predsa len som nebol len tak niekto, ale dôležitý člen toho aparátu v boji za všetko možné, len nie za rovnosť, bratstvo a hlavne slobodu. Odrazu som stál na popravisku. Ani neviem ako, som vyšiel za sprievodu stráže po schodoch. Už som chcel poprosiť kata o pár slov, no vtom sa strhol silný mrazivý vietor. Tá snehová fujavica akoby čakala na tento moment. Každú chvíľu sa to malo spustiť. A tak kat neotáľal a s 6