Abdon 11/2018 Abdon 11_2018 | Page 6

nie. Teraz som už naozaj slobodný. A za túto slobodu, aj keď vnútornú a veľmi krátku, zaplatím svojím životom. Je mi smutno pri pohľade na mojich spolubojovníkov, s ktorými som bojoval pri dobýjaní Bastily, toho nenávideného sídla neznesiteľného absolutistického útlaku. Zúrivosť besných psov nás chytila pri pohľade na našich mŕtvych druhov, ktorí padli pri Bastile. Svoje pudy sme si vybili na veliteľovi väznice. Ubili sme ho k smrti a potom sme mu odťali hlavu. Tú sme nastokli na kopiju a slávnostne niesli ulicami Paríža. A pretože bola väznica Bastila zároveň aj zbrojnicou, mohli sme tej hlave robiť ozbrojenú čestnú stráž. To bola naša reakcia na rozmary toho chrapúňa Ľudovíta XVI. a tej jeho fľandry, Márie Antoinetty. To bola naša odpoveď na kráľovo rozhodnutie, ktorým nás chcel ako tretí stav vyhnať z generálnych stavov. Hlavne, že chcel po nás vyššie dane, ale že z nás vyžmýkal posledné statky ako práčka posledné kvapky z vypranej košele, to už nikoho nezaujímalo. Možno si hovoril, že tá košeľa je vlastne stále mokrá, že teda aj my máme stále čo dávať. Ale že sme umierali od hladu pod jeho krutovládou, to už bolo vedľajšie. Tak sme konečne povstali. My, skutočné Francúzsko, už dlho zdierané pre blahobyt šľachty a duchovenstva. Blahobyt sme chceli aj my! Sloboda, rovnosť, bratstvo! Ale pre mňa hlavne tá sloboda. Konečne som nemusel drieť ako taký kôň na panstve. Môj otec tiež tak drel, až sa udrel k smrti. Odrazu som nebol ničím. Bol som občanom. S právami a statusom na úrovni môjho bývalého pána. Veď sa aj preto rozčúlil a poslal proti nám svojich správcov s ich vernými sluhami. A tak sme ich v mene slobody pozabíjali a kaštieľ vypálili. Ešte predtým sme si veľa vecí odtiaľ odniesli. Nechali sme zbitého pána, aby sa díval na ten plameň, a potom sme ho obesili na javor v jeho krásnych záhradách. Chceli sme ho pôvodne hodiť do ohňa, ale to nám neprišlo príliš ľudské. Žili sme údajne v dobách aplikácie osvietenských myšlienok do praxe. Po prvé som počul o Voltairovi, Diderotovi, Rousseauovi a ďalších filozofoch, ktorí už dávno pred revolúciou bojovali s perom a papierom proti absolutistickému útlaku a neslobode. No a čas išiel ďalej. A ja som začal cítiť, a vlastne som ani nevedel prečo, že s tou slobodou to akosi začína ísť dolu z kopca. Prepadali ma také pocity, že sa všetko vracia do starých koľají... Ako to bolo možné? Všade odrazu nastal chaos a panika. Ľudia nevedeli čo robiť. Tí naši tyrani buď boli popravovaní alebo utiekli do zahraničia. A naša zem, oslobodená od tyranie, stala sa miestom pre intervenciu cudzích tyranov, predtým našich spojencov. Zabudlo sa, že sme naše veličenstvá s nimi ešte prednedávnom bojovali. Veď monarchiu sme zrušili! A toho odporného naničhodného kráľa spravodlivo popravili aj s tou jeho mrchou! A aj tak sa začala sloboda čoraz častejšie nahrádzať rozkazmi a nariadeniami. Každopádne som mohol robiť a hovoriť, čo som chcel. Ešte stále som si myslel, že som slobodný. Robiť a hovoriť... Pracoval som pre republiku. Poctivo a najhorlivejšie, ako sa len dalo. Ja, občan Garais, som pomáhal tým, ktorí boli práve našimi vedúcimi osobnosťami, odhaľovať a ničiť tie živly, ktoré by chceli republike uškodiť. Chceli uškodiť slobode a demokracii! Teda hlavne tej slobode. Takže v mene slobody som odpočúval hovory pri tých správnych dverách, v tých správnych hostincoch, na správnych miestach na ulici... Vďaka svojej priateľskej povahe som sa spriatelil s tými nepriateľmi, aby 4