Abdon 11/2018 Abdon 11_2018 - Page 16

Zasmiala sa, ale jej smiech bol vážny a tvrdý. „Iste,“ povedala a ukázala mi fotky. Bol som na nich ja. Držal som v ruke zbraň. A mieril. Cieľ nebol viditeľný, ale presne som vedel kedy to bolo. „Bolo to len raz.“ Pomykala plecom. „Je to na vás. Naša sloboda. Vraj bojujete za našu slobodu a pritom nás vraždíte. Aká je to sloboda? Vy nám ju beriete.“ Pokrútil som hlavou. „Obete za slobodu sú povolené.“ Zrazu som pocítil ostrú bolesť. Muž, ktorého som si doteraz nevšimol, mi vrazil malý nožík do ruky. Zreval som od bolesti a pozrel na neho. „Čo chcete? Nič neviem. Naši kapitáni sa s nami nebavia.“ „Obeť je povolená, však?“ Automaticky som prikývol. „Tak vy budete naša obeť za našu pravú slobodu. Nie za tú vašu úbohú náhradu,“ zavrčala medzi zuby a kývla hlavou. Odviedli ma späť k priateľovi. Obaja sme teraz kľačali v strede veľkého nádvoria. Srdce mi búšilo a cítil som, ako sa mi do očí tlačia slzy. „Slúžil si dobre,“ povedal. „Slúžil som dobre? Veď som mal pravdu. My im tú slobodu berieme. Oni bojujú za to správne. My sme obsadili ich krajinu. A ničíme ju.“ Prikývol. „Vždy je to tak, že keď chceš niekomu dať slobodu, musíš si ho podmaniť.“ „To je choré,“ povedal som a vyrovnal som sa v chrbte. „Majú plné právo nás potrestať.“ „Ale hovno,“ povedal tvrdo, „ľudia nevedia čo so slobodou. Odkedy sú ľudia slobodní, robia vo svete iba bordel. Každý jeden.“ „Prosím?“ Zrazu sa ozval výstrel a priateľ padol tvárou do piesku, ktorý sa okamžite začal miešať s jeho krvou. Zatvoril som oči a čakal som na výstrel, ktorý sa ozval o pár minút. 14