„Keby si si to rozmyslel,“ povedala a vykročila k dverám. Jej chôdza bola sebavedomá a vyžarovala
zvláštnu energiu. Kamil neveril vlastným očiam, ani ušiam. Jeho pery vydali tie slová samé.
„Počkaj, čo všetko vieš? Dáš si niečo?“
Selia si sadla späť na stoličku: „Asi menej ako ty. Viem, že by to mali byť Zeusove oči pomsty. A že
vždy prichádzajú za prílivu. Sú dravé a nebezpečné. Naposledy boli videné pred dvoma rokmi pri
južnom cípe sveta.“
„Ja som počul, že sú to Poseidonove oči, aby ukázal svojím námorníkom nebezpečenstvo, a že sa
tomu miestu musia vyhnúť. Nepočul som nič ohľadom dravosti alebo nebezpečia. Teda Mark sa dnes
zmienil o tom, že keď ich budem hľadať, umriem. Bláboly,“ dokončil som a znova sa nadýchol, „s
istotou si môžeme povedať, že to nie sú božské oči, všakže?“
Selia sa usmiala: „Niečo v tom však bude. Je to naozaj zvláštne.“
„V každej legende je niečo zvláštne. A ako by si chcela pokračovať?“
„Dúfala som, že mi ukážeš smer.“
„Odkiaľ vieš, že pred dvoma rokmi boli pri južnom cípe?“ spýtal sa Kamil, postavil sa z postele a
prešiel k počítaču. Zapol ho a potom prešiel do kuchyne. Zobral dva poháriky, ľad, citróny, soľ a
tequilu. Všetko položil na stôl vedľa Selie: „Nalej, prosím Ťa. Vieš presný dátum?“
Selia pokývala hlavou a otvorila fľašu tequily. Naliala do pohárikov.
„Kde máš nôž?“ spýtala sa Selia a pozrela na Kamila, ktorý rýchlo ťukal do klávesnice.
„Hm?“ spýtal sa.
„Nôž!?“ zopakovala a Kamil ukázal do kuchyne. Selia prešla do kuchyne a otvorila niekoľko
zásuviek, kým našla nôž a podložku na krájanie. Prešla späť k stolu a nakrájala citróny na niekoľko
častí.
„Odkiaľ vieš o tých dvoch rokoch? Nie je zaznamenaný v tej oblasti zatmenia slnka. Tak?“
„Čo s tým ma spoločné zatmenie? Od domorodca, ktorý ich videl na vlastné oči. Tvrdil, že ich videl
počas chýliacej sa búrky, lámali sa na vlnách. A potom prišla pohroma. Polovicu ostrova zavalilo
tsunami.“
„Na to si spomínam. Bolo to tuším v júli, koncom júla.“
Znova sa pustil do počítača. Selia vzala alkohol, citrón a soľ. A položila všetko vedľa počítača. Vtedy
si konečne sadol aj Kamil. Obaja hneď vypili tequilu a Kamilove prsty behali po klávesnici ako
splašené.
Selia sa usmiala a hľadela na Kamila. Znova naliala do pohárov a jeden položila pred Kamila.
„Našiel si niečo?“
„Hej. Ten domorodec sa volal Jose De Amario, pochádzal z južného cípu. Umrel. Umrel asi pred
rokom.“
„Čo sa mu stalo?“
15