V LASTNÁ TVORBA
Autor: Tomáš Beník
Stačilo len pár hodín...
V každom živote, dokonca aj v živote toho najnudnejšieho človeka na planéte, sú také príhody,
ktoré v porovnaní s určitými stereotypmi, tvoriacimi sa väčšinou na dlhú dobu, vyzerajú vždy
neobyčajne. Ako neobyčajne? Určite ste si teraz túto otázku položili. A čo tak moment, kedy ste bežali
napríklad na vlak a zrazili ste sa s osobou opačného pohlavia, ktorá z toho vlaku pred chvíľou
vystúpila. A ani sa nenazdáte, a s tou osobou máte vlastnú rodinu, pokiaľ teda ste si už jednu predtým
nezaložili. Videli sme to všetci v reklamách, aj ja, takže ako jednoduchý príklad s bonusom v podobe
šťastného konca to poslúžilo. Historka, ktorú vám teraz porozprávam ja, taký šťastný koniec nemala.
Alebo mala? Či tak pol na pol? No, uvidíte sami...
Bolo to takto pred rokom, keď som sa s kamarátom Pištom rozhodol, že si zoženieme trošku
marihuany. Aby som to uviedol na pravú mieru, nebolo to také to rozhodnutie mladého sopliaka,
ktorý sa vyhecuje svojimi superkamošmi, ktorým už došli prachy, aby si tiež trošku tej marišky
zaobstaral. Akosi sa potom aj predpokladá, že zoženie toho materiálu o čosi viac, aby bolo aj pre
ostatných... Ale to nechajme tak.
Ja (volajte ma Rado) a Pišta sme po celom internáte známi ako pravidelní užívatelia a v podstate aj
lokálni díleri tejto životodarnej zložky ľudského bytia. A pokiaľ nie sme v koži superhrdinov, často
lietajúcich v paralelných a nádherných vesmíroch, objavujeme sa niekedy aj na univerzite. Nie že by
sme nejako zanedbávali štúdium. Snažili sme sa natoľko, aby sme aspoň prechádzali. Tým naše krásne
dvojité životy pokračovali. Bolo totiž aj čoraz ťažšie vydržať v škole a rozsah nami užívaných
omamných látok sa pomaly zvyšoval, preto sme chceli aj čo najskôr úspešne ukončiť štúdium, teda ak
sa konca vôbec dožijeme. To bolo podmienkou našich Rodičovských bánk. Inak by skončilo ich
financovanie, ba možno by sa stali ešte horšie veci... Ako kšefty nevynášali málo, ale... Ani na to radšej
nepomyslieť...
Naším hlavným dodávateľom bol Bob. Normálne sa volal Róbert, ale chcel, aby sme ho volali Bob.
Počul som, že pracuje pre nejakú väčšiu medzinárodnú bandu, ktorá kšeftovala s hocičím, ale do toho
ma nič nebolo. Užíval som si svoj post lokálneho dílera a vedel som, že mňa aj Pištu tento Bob už
niekoľkokrát pochválil za skvelé zárobky.
Takže keď som mu zavolal, nebolo treba ani hovoriť, čo požadujem. Iste, nebol to jasnovidec, aj
keď jeho mozog je už tak poznačený všetkými možnými látkami, že... Skrátka „materiál na rozvoz“
nám už zaslal pred dvoma dňami, takže vedel, že tentoraz budeme tými zákazníkmi my. No a tu sa
začína prvý bod tej neobyčajnej historky. Aj keď tá sa začala v momente, keď som Bobovi zavolal, ale
to by nebolo až tak zaujímavé... Tým bodom bolo naše rozhodnutie, či budeme platiť v hotovosti alebo
„z účtu“. Tým účtom mal samozrejme na mysli peniaze, ktoré nám odčíta z našej „výplaty“ po
prinesení zárobkov za „rozvoz“. Akosi zo mňa automaticky vyšla tá druhá možnosť. Nie že by sme v
9