kameň úrazu . Neviem , ako to bolo možné , ale tie vyjazdené koľajnice sa prvotriedne šmýkali . Ísť sa po nich skrátka nedalo . Zistil som to asi po štvrtom kroku , kedy šmyk mojej ľavej nohy , odetej v zimnej topánke , spôsobil veľmi zaujímavé pohyby , ktoré takmer smerovali k pádu . Na poslednú chvíľu ma zachránilo udržanie rovnováhy alebo zázrak . Telu to ale neprospelo . Cítil som hrozné natiahnutie v premrznutom svalstve krku . O chvíľu ma určite začne bolieť . Možno som si aj väz mohol zlomiť . Kto vie . Preto som musel pokračovať v púti cez hlboký sneh za krajom cesty . A púť sa spomalila .
Už ani neviem , koľko krokov som urobil . Nebol som ešte ani v polovici cesty . Mal som dve minúty do odchodu vlaku . Nechcene som sa totiž pozrel na hodinky , keď som si chcel nejako zohriať zmrznuté ruky v premočených rukaviciach . Odrazu ma začalo trápiť čosi horšie . Ozvali sa nohy , konkrétne chodidlá . Pohľad sa sústredil na topánky . S každým krokom sa pochovávali do nekonečných hlbín snehových závejov . Boj s nimi prehrali , a otvorili im brány . Ešte vtedy som nevedel , kde to prasklo . Až v škole som zistil , že mi praskli obidve podrážky pekne po celej šírke a navyše povolili aj spoje pri prstoch . Takže nekonečný prúd roztápajúceho sa snehu mal neobmedzený prístup ku chodidlám . Tie čoraz viac mrzli , až som musel čoraz viac s nimi hýbať , aby som v nich nestratil cit . A to som mal na nohách úplne nové topánky ! Odrazu ma prepadla zima , teda vnútorná kosa . Bunda prestala hriať . A ako by to nestačilo , opäť začalo snežiť ...
Najprv také ľahké poletovanie vločiek , až som si to ani nevšimol . Po chvíli sa spustila kalamita . Čo je na snežení zaujímavé , je fakt , že vždy , keď sneží , tak sneží priamo človeku do ksichtu . Takže vôbec nevidí , kam ide . Platí to aj v momente , keď zmení smer chôdze , ba dokonca aj vtedy , keď niekam otočí hlavu . Je to priam neuveriteľné , ale určite si na to spomeniete , keď sa budete niekam pešo trepať počas hustého sneženia . Keďže aj kvalitná značková zimná bunda dostala hneď na začiatku priamy zásah , toto sneženie ju úplne dorazilo . O šále ani nehovorím . Takže už som cítil prvotriedne chladenie v podstate komplet na celom tele okrem hlavy . Len čapica ešte drží teplo ako posledná teplárenská bašta . Bude to asi tým , že ju mám ešte po otcovi . A za jeho mladých rokov asi robili perfektné čiapky . Môže to tak byť . Kto vie . Vedel som , že keď sa teraz zastavím , končím . Nie že by som hneď umieral , ale mohol som si privodiť také ťažké choroby ako zápal pľúc alebo , nedajbože , tú najhoršiu chorobu - soplík . Čoraz viac som začal trpieť . Pozrel som sa na hodinky . Prekvapivo , na tie som videl bez problémov . Podľa nich už vlak odišiel pred desiatimi minútami !
Zúfalstvo sa ale nedostavilo . Nedostavilo sa nič okrem vyčerpania . Cítil som , že každý ďalší krok bude môj posledný a ja tu , na svojej rodnej ulici , zahyniem . Ale čo som odrazu uvidel ... Veď ja som bol na konci ulice ! Zázrak nad zázraky ! Teraz , po tých dvesto ukrutných metroch , mi už stačilo prejsť ešte pár metrov po chodníku , potom cez železnú lávku , za ňou už len kúštik po chodníku na cestu , potom cez prechod , ešte kúsok po chodníku , a čochvíľa budem na vlakovej stanici !
Vyčerpanie a iné neduhy odrazu zmizli a nahradila ich neuveriteľná sila , poháňaná nehasnúcou nádejou . Odrazu som cítil , ako beriem tú vzdialenosť míľovými krokmi . Všetko sa ale zvrtlo pri lávke . Neviem , ako sa to mohlo stať , asi to bolo tým veľkým počtom prechádzajúcich nešťastníkov , no tá udupaná kaša pred lávkou sa tak šmýkala ...
Skončil som na chrbte . Od ťažkého zranenia hlavy a chrbtice ma zachránil batoh plný kníh do knižnice a poznámok na skúšku . Neskôr som zistil , že obsah batohu zostal bez akejkoľvek ujmy , takže som nemusel platiť pokutu alebo zháňať náhradu za zničené knihy .
Ležal som na zemi . Zmocnil sa ma hnev , ktorý ihneď nahradil smiech . Možno išli ruka v ruke . Kto vie . Smiech nad celou touto nešťastnou púťou . A tak som ležal na zemi a smial sa . Vstať som spočiatku nemohol , lebo ma všetko bolelo . Krátil som si teda čas robením anjela . Smiech ma prešiel , keď som uvidel ďalšieho nešťastníka pomaly sa blížiť ku mne . Preto som sa spamätal a vstal . A takýto doničený som sa konečne dotrepal na vlakovú stanicu . Aby som nezabudol , ešte som sa skoro vytrepal na tom bordeli na prechode , ktorý bol tiež ako sklo .
Na stanici som zistil , že ten môj vlak ešte nešiel . Mal polhodinové meškanie , čo znamenalo , že tesne po
mojom príchode prišiel aj on . Akoby niekto vedel , že budem meškať , a preto zastavil môj vlak . Ale asi si chcel ešte zo mňa urobiť srandu , pretože sme namiesto obvyklých pätnástich minút jazdy išli až 35 minút . No čo už . Na Hlavnú stanicu sme teda prišli o 9:35 namiesto 8:45 . Ale to bolo jedno . Bol som v Bratislave , takže teraz mi už len stačilo sa pokojne vydať na skúšku . Zistil som , že električky nepremávali . Teda premávali , ale tá , čo mala ísť najskôr , meškala asi 25 minút . Niektoré boli odrieknuté , a aby toho nebolo mál-
6