TÉMA MESIACA
Autor: Tomáš Beník
Moja strastiplná púť
Nuž, ako každý rok, aj teraz prišla zima. Aby som to upresnil, nie taká zima v štýle ročného obdobia, ale
zima v štýle riadnej „kosy“. Už to tak u nás býva, že celú zimu nemusí byť chladno. Pokojne sa môže stať,
že v prvej polovici dňa riadne nasneží, aby sa už v tej druhej polovici dňa táto nádielka roztopila. Horšie to
ale býva v noci. Vtedy je tá zima zaručená. Takže si viete predstaviť, ako potom vyzerá situácia na druhý
deň. Hneď za dverami sa šmyknete, zletíte na zem, a po zadku vás to došmýka až do cieľa. Nuž, aj to sa
stáva.
Na začiatku mojej príhody prišla „kosa“. A riadna. V noci teplota spadla na päť stupňov pod nulou. Nie-
kto by si mohol povedať, že je to málo. Deň pred tým ale bolo päť stupňov nad nulou. Aby toho nebolo
málo, zdvihol sa vietor, a ešte viac sa zotmelo. Určite sa pýtate, ako je možné, že sa v noci môže zotmieť.
Môže. A zvlášť v tom momente, keď celé nebo bolo do tej doby posiate nekonečnom hviezd... Teraz tie
hviezdičky začali pomaly poletovať. Najlepšie ich bolo vidieť pod nočným osvetlením. Vietor sa s nimi
čoraz krutejšie hral, a tak mu odpovedali zvýšením počtu svojich „kamarátov“. Sotva by človek stihol po-
vedať „sneh“, už sa celý vesmír sypal na krajinu. A navyše, malinké hviezdičky sa zmenili na perá labutí.
Krajina rýchlo začala belieť.
Nevydržal som už ten pohľad a radšej som zatiahol roletu. Mnoho ľudí, a zvlášť tých menších, by sa z
tejto nádielky tešilo. Ja nie! Ako sa zajtra dostanem na univerzitu, teda konkrétne na skúšku? Veď kto by
nepoznal našich schopných cestárov? Stačí už len nepatrný náznak snehu a kalamitný stav je pre nich na
svete. Odrazu kolabuje všetko. A ešte keď tak nakydá pol metra...
Nadišlo ráno. Bolo pol ôsmej, keď zazvonil budík. Iste, mal zvoniť o pol deviatej, ale ja som to radšej
nechcel riskovať. Veď pôjdem na vlak o pol deviatej a nie o pol desiatej. Radšej si tú hodinu niekde poč-
kám.
Už prvý pohľad po vytiahnutí rolety mi napovedal, aby som svoje plány radšej zmenil. Skrátka, aby som
zostal doma a na všetko sa vykašľal. No to určite... Už na veľa vecí som sa vo svojom živote vykašľal. To
budem naveky pred každou výzvou utekať? A práve to, čo som videl, bolo výzvou. Dokážem konečne celé-
mu svetu a hlavne sebe, že nie som zbabelec! Tak... Ale radšej späť k udalostiam.
Príprava na tú dlhú púť na vlakovú stanicu sa akosi natiahla, takže namiesto pol hodiny na cestu som
mal odrazu pätnásť minút. Inokedy by to bol rekord, keďže na vlak musím pravidelne šprintovať, no ten-
toraz to nešlo. Záveje boli príliš hlboké. Z okna to tak nevyzeralo, ale bolo tomu tak. A to teplomer ukazo-
val dva stupne pod nulou. Fajn. Tak len sa treba dobre zababušiť a môžeme ísť.
Čo som to vlastne mal na sebe? Budem preberať len prídavnú výbavu. Čiže spodky, hrubé ponožky,
zimnú „kvalitnú“ bundu, zimnú čapicu, rukavice, zimné vyteplené topánky, šál... No, ak sa neskydnem do
snehu, tak by to mohlo vyjsť.
Skydol som sa do snehu. Hneď za bránou. Aby som to upresnil, moje prvé kroky, vyzerajúce takmer ako
prvé kroky Neila Armstronga po Mesiaci, išli ešte celkom fajn. Nejaká dobrá duša, asi otec, ešte pred svo-
jím odchodom odhrabala sneh. Nech mu to Pán Boh oplatí na stotisíckrát! V takejto dobrej nálade som
teda prišiel ku bráne, vyšiel z nej a zamkol. Chodník za bránou už odhrabaný nebol, čo spôsobilo, že hneď
po druhom kroku som sa, ako už bolo avizované, skydol do snehu. Tvárou napred. Stihol som si síce dať
ruky pred seba, ale príliš to nepomohlo. Ešte šťastie, že na chodníku bolo toľko snehu. Takmer na sto per-
cent stlmil náraz tváre o chodník. Tvár bola od snehu. Všetko bolo od snehu. Šál v momente dopadu pre-
stal fungovať. Cítil som, ako mám za krkom tak kilogram snehu. Rukavice sa pekne namočili, takže začali
pekne krásne chladiť.
Vstal som a oprášil sa. Teraz, keď si na túto príhodu po čase spomínam, predstavujem si, ako som pa-
dol. Určite som vyzeral ako nejaký herec z amerického filmu o Druhej svetovej vojne, ktorý dostal zásah
od snajpera. Prásk a pád mŕtvoly tvárou na zem. Tak to vyzeralo. Ja som ten zásah prežil, vzchopil sa a po-
kračoval v chôdzi, či vlastne v strastiplnej púti. Dostal som sa na cestu, vyjazdenú od áut. A tu bol ďalší
5